Golem 2

Chapter 95

Silne udriem do volantu v mieste, kde je umiestnený znak trúbky a hneď na to sa ozve zvuk trúbenia. Upozorní to zaspatého vodiča predo mnou, aby sa uráčil konečne pohnúť. Som kúsok od môjho cieľa a on ma zbytočne zdržuje. Cesty sú pochopiteľne plné v tejto časti mesta a pripomenie mi to chvíle, keď som tadiaľ chodila každý deň, aby som strávila celý deň s Haroldom a tou jeho bezočivosťou. Nielenže som sa rozčuľovala na cestách, ale následne aj vo firme s jeho veličenstvom Stylesom. Zaprisahala som sa, že do tej firmy už nikdy v živote nevkročím, pretože som sa s ním už nechcela stretnúť.

Hľa, prešli dva mesiace a som tu znova. Celá sa trasiem od hnevu kvôli tomu, čo mi ten chlap už od začiatku spôsobuje. Evidentne mu nestačilo, že ma videl trpieť, keď som tu pracovala, pretože inak by mi nestrpčoval život a nesabotoval moje pokusy o nový začiatok. Ak toto nie je žiaden diabolský plán, tak potom už neviem. Aj keď možno je fajn, keď ma takto permanentne nasiera. Aspoň ho skutočne začnem nenávidieť a láska vyprchá. Nič iné si ani neželám.

Mám však pocit, akoby som bola už zvyknutá na tento typ naštvanosti a bolesti smerovaných k jeho osobe, pretože si pamätám, že som bývala smutnejšia a srdce sa mi zvieralo omnoho viac. Aj teraz sa mi zviera, no od zlosti a nie od bolesti. Zrejme sa začínam stávať odolnou voči tomu nehanebníkovi, ktorý na mňa prichystal pascu. Možno by som ho predsa len mala ísť udať Zaynovi. Ak za niečo ten chlap stojí, tak  s ním niečo urobí. Neviem, aký trest sa dáva sochám, ale to už by nebola moja starosť. Aj tak za toto jeho správanie môže jedine on, pretože ho zle vychoval. Špinavostiam a intrigám sa naučil určite od neho, a preto by mal aj upratať ten bordel, ktorý narobil.

Konečne zabočím smerom do areálu firmy a predbehnem auto, ktoré sa spomalene vlečie smerom ku parkovisku. Zrejme niekomu šlohnem jeho miesto, ale čo už. Potrebujem niekde zaparkovať a nakoniec iba a jedine Harold môže za to, že som sem musela prísť.

Vypnem motor a naštvane vystúpim z auta. Dverami trepnem, hoci nemám rada, ak to robí niekto iný môjmu autu. Som však v takom stave, že mi to je totálne jedno, tak ako aj to, že mi môžu pokojne odtiahnuť auto. Ignorujem aj bolesť nôh v tých topánkach na vysokých podpätkoch, ktoré momentálne klopkajú o pekne udržiavaný dláždený chodník. Ľudia, ktorí idú oproti mne, sa mi musia uhýbať a nemôžu si nevšimnúť to, aká som vytočená. Doslova mi horí tvár a nepochybujem o tom, že musím vyzerať ako bohyňa pomsty. V podstate ňou tak trochu som, pretože za to, čo mi zase urobil, by si zaslúžil pomstu.

„Slečna Stoneová," pozdraví ma ochrankár Jack kývnutím hlavy. Nezastavuje ma, pretože ma pozná a tak sa bez problémov ocitám vo vnútri. Avšak len čo do tejto budovy vstúpim, zase cítim naplno Harryho prítomnosť. Prízemie sa hmýri mnohými zamestnancami, ale ja tu cítim predovšetkým jeho. Je to tu ním nasiaknuté a mňa to nachvíľu odzbrojí, pretože či chcem alebo nie, stále k nemu cítim náklonnosť. Vyskytovanie sa v priestoroch, ktoré patria jemu a ktoré som kedysi navštevovala každý deň, vo mne vyvoláva spomienky. Bohužiaľ aj tie nepríjemné.

Sťažka prehltnem, zamračím sa a pohnem vpred. Zdvihnem bradu a udržujem si pevný výraz v tvári. Za pochodu sa pripravujem na to, že ho za chvíľu znovu uvidím a opäť sa s ním pohádam. Je viac než jasné, že medzi nami prebehne ďalší rozbroj, pretože ja som naštvaná a to, čo mu poviem naštve určite aj jeho.

Do výťahu nastúpim spolu s nejakými zamestnancami, ktorých tvár poznám, ale nepamätám si ich mená. Sledujem, ako sa menia digitálne čísla zobrazujúce poschodia a ľudia postupne vystupujú alebo nastupujú presúvajúc sa medzi poschodiami. Nervózne klepem špičkou topánky do podlahy výťahu, no zdá sa, že to nikomu neprekáža, pretože mi nik nevenuje jediný pohľad. Ách, skúsil by sa niekto ozvať, keď som v takejto nálade.