Golem 2

Chapter 121

Harryho telo sa hodí vedľa mňa na sedačku, čo ma vyruší z pozerania von oknom na poletujúci sneh. Odvrátim zrak od ľudí naobliekaných v zimných bundách, s čiapkami na hlavách a šáloch okolo krku. Vlastne im ani nie je poriadne vidieť do tváre, akí sú zababušení. Vláčia so sebou lyže, snowboardy, či sánky. Na svahoch to len tak sviští a dnes ráno prišla do Zermattu ďalšia várka turistov, čo môžem vidieť aj tu v reštaurácii. Čašníci nestíhajú, pretože cez letnú sezónu tu nebýva až toľko turistov.

„Nádherný deň," prenesie spokojne Harry, zatiaľ čo ja si prezerám jedálny lístok, hoci sme si už objednali jedlo, aj nápoje, ja teplý ovocný čaj a on zas tú jeho ľadovú klasiku. Čašníčka sa tvárila čudne, ale nič na to nepovedala. Uvedomím si, že už každú jednu tekutinu konzumuje jedine s ľadom. Predtým to tak nebolo.

„Áno, ohromný. Tie tmavosivé mraky mi dodávajú energiu," sarkasticky sa usmejem a opriem sa o operadlo sedačky. Prekrížim si ruky na prsiach a zízam pred seba na ostatných zákazníkov.

„Počujem vyčítavý tón," okomentuje moju poznámku. Má fakt postreh.

S povzdychom vezmem svoj telefón do rúk a otvorím si aplikáciu s počasím. Obrátim displej na neho s nadvihnutým obočím. „Vidíš to? Je mínus desať stupňov. To nie je normálne na toto ročné obdobie. Na odkvapoch sú cencúle," švihnem rukou smerom ku streche, „sneh poletuje už od včera večera a ráno boli na oknách mrazivé obrazce. Je to tu ako z rozprávky ľadové kráľovstvo. Už ti chýba iba ten rozprávajúci snehuliak, drahá Elsa."

„Nuž, rozprávať asi nebude, ale jedného mi už stavajú," ukáže Harry prstom von, a keď sa obrátim skutočne spozorujem pár detí, ako stavajú snehuliaka na druhej strane ulice.

„Harry, musíš s tým prestať. Ľuďom bude toto počasie zvláštne. Je leto," hovorím s obavami a celým telom sa na neho obrátim. Chytím ho za jeho teplú ruku.

„Nikto nepríde na to, že za toto počasie môže oživený Golem. Budú to považovať za...bizarný výkyv počasia, ktorý nebude trvať večne. Tvoje starosti sú zbytočné, srdiečko," pohladká ma po tvári a druhou rukou si podoprie hlavu, zatiaľ čo sa na mňa s miernym úsmevom pozerá.

„Už si nasnežil dosť. Je načase to ukončiť."

„Zrejme si zabudla, ale moja moc sa odráža od mojich emócii, ktoré neviem ovládať. Ak by áno, tak spolu nemáme problém v posteli. Celé to je kurva o tom," naštve sa. Tie jeho nálady sú ako aprílové počasie.

Úsmev mu zmizne z tváre a mne zrazu dôjde, že toto je jedna z vecí, ktorá ho určite ťaží na srdci viac ako dáva najavo.

„Čiže ťa štve, že spolu nespíme, správne?" spýtam sa ho, ale on neodpovedá, lebo v tej chvíli príde čašníčka s našim jedlom.

„Skôr to, že neviem dokedy to bude trvať."

„Tak sa musíš viac snažiť. Keď nevieš ovládať svoje emócie, musíš na tom pracovať," dohováram mu a začnem jesť polievku.

„S Romeom by si tento problém nemala," zamrmle. Skoro mi zabehne, keď z neho vypadne táto sprostosť. Lyžičku naštvane pustím z ruky a štrngne o porcelánovú misku. Harry sa díva na svoje ruky a opäť sa mi zdá smutný, ba až ublížený. Toto nikdy nie je dobrá kombinácia ani u človeka. A ja navyše cítim veľkú úzkosť z tohto rozhovoru.

„Spýtam sa ťa to ešte raz, čo ti povedal? Čo je to celkovo s tebou? Predtým, ako som šla ku Millie si bol úplne iný, šťastnejší." Chytím ho za bradu a dvihnem mu hlavu. „Ak mi to povieš, tak sa ti možno uľaví. Nič sa nevyrieši, keď to budeš držať v sebe a snežiť bude už navždy. Nastane nová doba ľadová." Po tom, čo tu Harry od včerajška predvádza naozaj verím, že by dokázal zmraziť celú planétu. Boli by sme ako človek Harry v mraziacom boxe. Úprimne, nemám na to moc náladu. V noci som rozmýšľala nad tým, že toto môže byť skutočne veľmi nebezpečné.