Golem 2

Chapter 116

X E N I A

Spokojne sa usmievam, keď sa moje chodidlá zabárajú do piesku na pláži. Je to veľmi príjemné rovnako ako aj svieži vánok, ktorý prichádza od obrovského michiganského jazera. Momentálne je ponorené v tme, len v diaľke vidno zopár veľkých jácht, ktoré svietia ako disko gule. Pobrežie je osvetlené tisíckami svetiel z barov a reštaurácii. Hudba od pódia, na ktorom DJ baví ľudí k nám dolieha už o čosi menej. Aspoň mi už nevibrujú celé vnútornosti. Pohliadnem na svojho spoločníka Sebastiana, ktorému letný vánok rozfúkava vlasy na všetky svetové strany. Na rozdiel odo mňa má topánky stále na nohách. Ja svoje sandálky nesiem v pravej ruke a tou druhou do neho hravo udriem, pretože si všimnem, aký je vážny.

„Netvár sa, akoby ti uleteli všetky včely," podpichnem do neho.

„Nemôžem sa usmievať, keď som od teba v podstate dostal košom," oponuje mi, no konečne sa aspoň trochu usmeje. Navrhol mi prechádzku, keď pochopil, že takýto rozhovor nemôžeme viesť v bare, kde sa vrieska a hrá hlasitá hudba. Bol dobrý nápad ísť na neutrálne miesto, kde je trochu väčší pokoj.

„Tak mi povedz, kde si bol, keď som ešte chodila so psychopatom?" zastanem a plne sa na neho otočím. Jednu ruku si vložím vbok a pozorujem, ako mi venuje trošku pohoršený pohľad. Stojíme oproti sebe a ja musím zakláňať hlavu, pretože on je tuším taký vysoký ako Harry.

„Nemôžem uveriť, že si naozaj chodila s Bennettom. S tým Bennettom, ktorého tak dlho hľadá polícia. Xenia, ty si vždy mala zvláštny vkus. Aj na strednej sa ti páčili totálni idioti. Veď si s niekoľkými aj chodila. Preto som sa ti vtedy nepáčil, pravda?"

„Ách, čuš!" udriem mu do hrudníka a on sa rozosmeje. Zakaždým si ma kvôli tomuto môjmu "hendikepu" doberajú úplne všetci. „Na moju obranu, keď som chodila s Charliem, choval sa normálne. Nevykazoval známky psychicky chorého človeka. Ani som nevedela o tom, že má anamnézu, to som sa vlastne dozvedela až od polície. Inak to bol typický vzťah, v ktorom sme boli raz hore a raz dole." Sebastian na mňa podozrievavo hľadí a nakoniec nadvihne obočie. Pretočím očami. „Dobre, možno sme sa hádali trochu viac, ale myslím, že každý vzťah potrebuje trochu adrenalínu. Samozrejme len v zdravom množstve, aby to neprešlo do toxicity."

„Xenia, ty by si potrebovala filter. Vieš taký ten, čo máš na e-shopoch s oblečením, kde si odklikáš, čo presne hľadáš čiže farbu, strih, cenu, veľkosť," žartuje a ja vyprsknem smiechom. „To by bolo asi nejako takto: muž, vysoký, napol dobrý, napol zlý, netoxický, ale adrenalínový....pridať do košíka," rehoce sa.

„Sebastian, ty si idiot, takto sa vysmievať zo ženy, ktorá ťa kedysi bránila. Hanbi sa," zahrám urazenú, aj keď mi je stále do smiechu. Prekrížim si ruky na prsiach a dám sa do pomalého kroku. Sebastian za mnou nezaostáva a pridá sa ku mne. Jeho ruka sa obtočí okolo môjho krku na čo reagujem tak, že sa mu zabodnem do jeho hnedých očí. Ten úškrn, ktorý vytvárajú jeho úzke pery aj celá táto situácia mi pripomenie Romea. S ním som sa vedela tiež takto smiať a doberať. Toto ma len utvrdí v tom, že k nemu musím byť férová a nedať mu absolútne žiadnu nádej.

„Vieš, mal som dojem, že keď nás tvoje kamošky nechali osamote, tak z toho niečo bude. Myslím, že chceli, aby sme mali rande," prehovorí po chvíli už trochu vážnejšie.

„Ó áno. Oni by to rozhodne chceli. Lenže našťastie o svojom živote rozhodujem sama a ja viem najlepšie, kedy sa budem cítiť na rande. Mysleli si, že keď ma postavia pred hotovú vec, tak ma prinútia do niečoho čo chcú ony a nie ja. Prepáč, ale som úprimná. Pochop, že uplynulé mesiace boli pre mňa dosť ťažké a momentálne chcem mať pokoj."

„A určite v tom nie je ešte niečo iné...alebo niekto?" zastaví sa odrazu a chytí ma oboma rukami za plecia. Vážne sa mi zahľadí do očí, do ktorých sa ja nevydržím pozerať dlho. Klamať do očí je pre mňa veľká nehanebnosť a zbabelosť. Ak nejde o život nemal by to človek robiť. Sklopím zrak, ale jeho palce mi uchopia bradu. Vynúti si tým moju pozornosť. „No tak, môžeš mi to povedať. Ja sa predsa neurazím."