Temná mágia (dokončené)

11. kapitola 2

***

„Ako ste to mohli urobiť!" hnev jej dal priestor na to, aby vyjadrila svoje pocity naplno.

Aj napriek tomu, že ju stálo takmer nadľudské úsilie prekonať strach a zmieriť sa so skutočnosťou, že ho zastihla počas akejsi rýchlej porady s členmi Rádu.

Jej hlas zaplnil celý priestor, rovnako ako mágia, ktorá si potom ako pomocou nej násilne otvorila dvere, hľadala nové cesty.

Niektorí uskočili, iní sa stiahli. No väčšina z nich na ňu hľadela s tichým varovaním.

„Nechajte nás osamote."

Prikázal im Edward zatiaľ ešte pokojným hlasom.

Poslúchli takmer okamžite.

Jeden zo starších študentov, dokonca pokrútil hlavou a keď prechádzal pošepol jej.

„Nerob to."

Zdalo sa jej, akoby ho už niekde videla. No ešte stále sa celkom nezorientovala v nových tvárach.

Vedela, že jej chce len pomôcť.

Nemala by ho ignorovať, vedela, čo znamená nahnevať Edwarda Coventryho.

On bol veľký mág a ona nemala právo mu čokoľvek vyčítať.

Ale tá informácia, ktorá k nej prišla, potom ako Alina dokopala Whyatta k tomu, aby jej konečne povedal, čo sa deje ju doslova vystrelila zo stoličky.

Skôr než stihla o všetkom popremýšľať, zrazu sa dobíjala do tých dverí a keď sa otvorili, adrenalín urobil svoje.

Niežeby práve teraz čokoľvek z toho, čo sa v tých pár minútach stalo skutočne stihla oľutovať.

„Sadni si," počula celkom jednoduchý pokyn, ktorý jej dal a snažila sa pripraviť svoju myseľ aj telo na to, aby ho napriek všetkému poslúchla.

No prebudil sa v nej aj vzdor, ktorý nedokázala potlačiť.

„To nebude potrebné, nezdržím sa tu dlho."

„Kiera," napomenul ju hlasom, ktorým jej dal najavo, že jeho trpezlivosť sa blíži ku koncu.

Spamätala sa, aspoň natoľko, aby sa opatrne posadila na stoličku. Čo najďalej od neho.

Ruky sa jej chveli, tak si ich spojila, no ani to jej neprinieslo pokoj, práve naopak.

Cítila sa ohrozená a zraniteľná viac než kedykoľvek predtým.

„Prečo ste to urobili? O čo vám ide?" pokračovala nemilosrdne.

„Nemusím ti nič vysvetľovať."

V jeho pohľade bola obvyklá prísnosť, ktorú mal vyhradenú špeciálne pre ňu.

Adrenalín ju pomaly opúšťal a na dvere zaklopala realita. O čo sa to vlastne pokúša?

A aké bude mať dôsledky to, čo urobila? Doslova ho pred všetkými konfrontovala akoby niečo také bolo pre ňu úplne bežnou záležitosťou ich vzťahu.

Čo si teraz budú o nej myslieť členovia Rádu?

Ako im vysvetlí to, čo sa stalo bez toho, aby začali niečo tušiť?

No ani tieto zúfalé otázky jej mysle nemohli potlačiť jej hnev. Nie úplne. No niečo bolo predsa len silnejšie.

Niečo čo jej jasne dalo najavo, že zašla až príliš ďaleko na svojej ceste spravodlivého hnevu. 

"Ale máte pravdu, bola to chyba. Nemala som sem vôbec chodiť. Ja ani neviem, prečo vlastne som sa rozhodla vás o čokoľvek žiadať."

Vstala.

Cítila ako ju opustili sily.

Všetko sa to stalo len kvôli nemu. Len kvôli nemu zo seba urobila totálnu hlupaňu.

"Musel som to urobiť. Pre tvoje vlastné dobro."

Tak ako vždy. 

Nič iné od neho nemohla ani len očakávať, že povie niečo také, že jej naznačí, že ona sama nie je ani schopná rozoznať, čo je pre ňu vlastne dobré.