Temná mágia (dokončené)

Desiata kapitola 1

Mala pocit, akoby kráčala hustým lesom. Stromy boli čoraz bližšie a bližšie.

No ona aj napriek tomu prechádzala okolo nich bez najmenšieho zaváhania.

Celé jej telo akoby cítilo oslobodenie a pomaly sa zbavovalo akejkoľvek bolesti.

No niekde na pokraji jej mysle sa znovu objavila iracionálna túžba po ňom.

Po ceste, ktorá by ju priviedla priamo do jeho náručia. Takmer to už cítila.

Ten okamih, na ktorý tak veľmi čakala. Bol tak blízko, no zrazu sa od nej vzdialil a ona si uvedomila, že sa díva do tváre svojej spolubývajúcej.

„Dobré ránko. Mrzí ma, že som ťa zobudila."

„To je v poriadku, nič sa nestalo."

Kiera sa pomaly obrátila na druhý bok. Bodavá bolesť prešla jej mysľou.

Bola znovu tak stratená, tak blízko sĺz, ktoré sa snažila potlačiť. Prečo pre všetko na svete najviac túži len po ňom? Nikdy sa k nej predsa nesprával ako jej priateľ.

Nikdy si niečo také ani len o ňom nesmela myslieť. V jeho dome bola len neželaným hosťom a bremenom.

Nechcel ju prijať a nemal v úmysle ju ani zastaviť, keď odchádzala. Nedodržal svoje sľuby a ponechal ju samú v zajatí jej vlastného osudu.

Ešte sa jej nechcelo vstávať a už vôbec nie myslieť, či cítiť. Chcela len na všetko zabudnúť.

No bolo to ťažšie než vôbec predpokladala. Edward bol pre ňu ako vykúpenie no zároveň aj jed. A všetko čo urobil, všetko čím bol ešte viac zvyšovalo hladinu jej momentálneho hnevu a odporu voči sebe samej. Uvedomila si, že pociťuje chlad na celom tele. Priala si, aby tu bol niekto, kto by ju mohol objať.

Niekto skutočný.

„Kiera?"

„Naozaj sa nič nedeje... Naozaj nie..."

Opakovala tie slová a snažila sa, aby boli pravdou. Aby nič nebolo silnejšie než ony.

Objala sa aspoň ona sama. Opatrne, nežne tak ako si priala, aby to urobil on.

Ešte na chvíľu zavrela oči. Počula len ako jej spolubývajúca chodí po izbe. Každý ten zvuk akoby znásoboval jej vlastný nepokoj. Jej myseľ ho volala.

Chcela, aby bol pri nej. Tak zúfalo ako nikdy predtým, až kým nepocítila ako sa mágia pohla.

Akoby sa niekto snažil presunúť ľadovej zložený z energie.

„Čo sa deje?" Alina sa znepokojene dívala na svetlo, ktoré sa dotklo jej tváre.

Kiera sa zhlboka nadýchla a stiahla to späť. Pomaly vypustila mágiu bezpečne.

No podarilo sa jej to v poslednej chvíli. Keby sa Alina k nej neozvala, mohlo by to skončiť aj nepríjemnými následkami.

„Trochu odstúp, prosím ťa."

Požiadala ju rozochveným hlasom.

Alina poslúchla, chvíľu to vyzeralo, že úplne zamrzne na mieste, no napokon to prekonala a pohla sa ďalej.

„Prepáč, naozaj ma to veľmi mrzí."

Kiera opatrne vstala a chvíľu ešte sledovala ako mágia odchádza.

„To je v poriadku. Nič sa nestalo."

Chcela jej povedať, že to nie je také jednoduché, no nepotrebovala, aby sa jej začala báť jediná osoba, s ktorou si v poslednej dobe začínala rozumieť.

Rozbolela ju hlava. Rukou si po nej pomaly prešla. Jemným pohybom, ktorý jej mal pomôcť zbaviť sa bolesti.

Nemusela zaplatiť, tak ako vždy, no tentoraz to v nej vyvolalo nepríjemné pocity, ktoré sa márne snažila potlačiť.

Matka by jej povedala, že sa to stáva, ako reakcia na jej previnenie, ako ten posledný finálny bod absolútneho zmätku, spôsobeného mágiou. Mohla by s ňou o tom aj hovoriť, keby chcela, no vedela, že by to k ničomu neviedlo.

Len sa opatrne posadila a chvíľu nerobila absolútne nič. Čakala, kým sa jej myseľ upokojí a srdce prestane tak prudko biť.

Kým prestane túžiť potom, aby bol v takýchto okamihoch pri nej, niekto, kto ju nebude súdiť ani obviňovať, že nie je dostatočne silná. Alina jej pomôcť nemohla. Ona sama bola skôr jej reakciami ohrozená asi najviac.

Chcela napísať Whyattovi, no nemohla. Nepotrebovala, aby vedel o jej zlyhaniach hlavne nie teraz. 

"Potrebuješ niečo? Čokoľvek. Stačí povedať."

"Nie, ďakujem. Takto je to v poriadku. Naozaj."

Alina si sadla k nej, akoby cítila, že potrebuje aspoň čiastočne vnímať blízkosť niekoho, kto je jej priaznivo naklonený. 

"Priznám sa, že som ti trochu závidela, ale teraz si tým už nie som istá. Je to veľká zodpovednosť mať takéto schopnosti."