Temná mágia (dokončené)

Siedma kapitola

Do hlavnej budovy prišla už o tretej. Chcela sa tam ešte trochu poobzerať, kým príde čas na to prekliate stretnutie.

Nemohla si pomôcť. Nemala z toho dobrý pocit a vôbec sa to nezlepšila ani tá skutočnosť, že jej šťastie sa zrejme minulo.

Počas veľtrhu bola priam nadšená z toho, že sa vyhla zbytočným komplikáciám.

V hlavnej budove hneď pri vchode narazila na Rose. Nemohla sa jej nijako vyhnúť.

Už bolo neskoro.

„Kiera, ako sa máš?" opýtala sa jej, takmer akoby sa medzi nimi vôbec nič nestalo.

Dokonca sa pokúsila trochu upraviť svoj nie práve najprívetivejší výraz tváre.

„Dobre."

Dúfala, že to nebude dlho trvať a niekto, na koho Rose zrejme na tomto mieste čaká, ju oslobodí z tej mizérie.

„Tak si sa predsa len rozhodla študovať na Belgrave."

„Nie, celkom dobrovoľne, Rose, ale to ty veľmi dobre vieš."

Opäť prešla do protiútoku, aj keď to pôvodne nemala v úmysle. Chcela byť dobré dievča, ale stačil len jediný impulz a opäť lietala v problémoch.

„Možno. No musíš pripustiť aspoň sama pred sebou, že Belgrave je to najlepšie miesto pre nás. Neklam samú seba, Kiera. Teraz nemám veľa času, ale neskôr by sme sa o tom ešte mohli pozhovárať."

„Možno."

Snažila sa ostať pokojná a nepodľahnúť potrebe opäť na ňu kričať na verejnosti.

Už sa to raz stalo pred jej domom, susedia sa obracali a krútili hlavami. Nebolo to vôbec príjemné.

Nechcela takto začínať aj tu. Jediné čo si priala, bolo zapadnúť do tunajšieho prostredia a ostať podľa možnosti jeho čo najmenej nápadnou súčasťou.

No potom ako sa zrazu stala súčasťou hlučnej skupinky, zrejme prvákov, medzi ktorých sa Rose dostala, mala zrazu pocit, že sa každý díva priamo na ňu.

Niektorých z nich zbežne poznala zo strednej. No našťastie tu nebol nikto z jej bývalej skupinky.

To by považovala len za ďalšiu nepríjemnú komplikáciu.

Rýchlo pozrela na svoj mobil.

„Prepáč, Rose, ale ja už budem musieť ísť. Mám stretnutie."

„V poriadku, ako len chceš."

Nezdalo sa, že by jej verila, no Kieru to ani trochu nezaujímalo. Bolo tak príjemné uniknúť z tej skupinky, bez toho, aby sa im musela predstavovať. To bolo to posledné čo práve teraz chcela, nájsť si priateľov cez Rose.

No nebola ušetrená ani potom ako sa dostala pred kanceláriu poradcu. Čakal tam aj Whyatt.

„Ahoj, Kiera."

„Ahoj."

„Na veľtrhu som ťa chcel pozvať k nám, no akosi si sa rýchlo stratila v dave."

„Nemám veľký záujem o športové krúžky."

„To je škoda. Tento rok otvorili viacero. Verím, že niektorí z nich by ťa možno zaujal."

„O tom pochybujem, ale aj tak ďakujem za záujem."

„Aj keď ti to veľmi pristane, keď sa hneváš. Nemyslíš si, že by si mohla aj ty prejaviť trochu porozumenia."

„Ešte si to budem musieť rozmyslieť, no možno sa zamyslím nad tým, čo si mi povedal."

„Možno by si mala. Je dosť možné, že ťa budem mať na starosti."

„O tom radšej ani nežartuj."

„Prečo?"

„Si zlý."

„To je pravda, ale nie v istých veciach."

Jemne som mu poklepala po pleci pomocou mágie.

„Nevyrovnávaš sa mi. Už teraz toho dokážem viac než ty."

„Skutočne? Tak to by som rád videl."

„Budeš mať príležitosť. Toho sa neobávaj."

Ešte raz som ho nechala precítiť, čo znamená provokovať ma.

Potom sa tie dvere konečne otvorili a ja som videla ako odtiaľ vyšla sekretárka.

„Čakáte tu na schôdzku s poradcom, slečna Miltonová, 15:30?"

„Áno, bola som objednaná."

„V poriadku, tak môžete ísť ďalej, slečna Miltonová."

Tak veľmi dúfala, že sa to napokon neuskutoční. No vesmír sa rozhodol nevypočuť jej prosby.

„Veľa šťastia."

Počula zozadu Whyattov hlas, no nedokázala reagovať. Telo jej zovrelo nepríjemné napätie a jej prsteň sa opäť prejavil. Akoby už aj tak nemala dosť zlý pocit, už len z toho, čo sa chystala urobiť.

***

Sedela na schodoch. S kávou so sebou, ktorú vôbec nemienila začať piť. No potrebovala mať niečo v rukách.

Niečo čo by jej pripomenulo, že v prítomnom okamihu možno aj tentoraz nájde vyslobodenie.

No nebolo to jednoduché, jej myšlienky sa ju snažili presvedčiť o tom, že neurobila dosť na to, aby zastavila všetky tie veci.

No akoby mala reagovať na to, čo sa stalo tam. Čo by mala urobiť, aby sa z toho dostala, skôr než jej tá situácia neprerastie cez hlavu.

Keby to vedela, zrejme by sa už dávno zabávala niekde so svojou spolubývajúcou alebo vybaľovala zvyšok vecí.

Všetko by bolo lepšie než to, čo jej neustále znelo v hlave ako pokazená platňa.

Vy nemusíte urobiť nič. Nepovažuje to za nevyhnutné.

Ako to má pokaziť, keď od nej nežiadajú žiadnu skúšku? Prečo pre všetko na svete, práve ona musí mať takú smolu.

V podstate dostala zlatú vstupenku, ešte skôr než začala. Kvôli schopnostiam.

Akoby tie mohli všetko vyriešiť. Niekedy mala pocit, že nie sú ničím iným len závažím, ktoré ju čoraz viac sťahuje k zemi a vzďaľuje od ostatných ľudí. 

Potom uvidela tmavé auto. Prešlo cez závoru a zaparkovalo na mieste vyhradenom pre vyučujúcich. 

Videla ako školský poradca beží k nemu. Akoby mu doslova šlo o život. Potom pochopila prečo.