Temná mágia (dokončené)

Druhá kapitola

S Rose si po nákupoch sadli do kaviarne na letnú terasu. Obe skončili s niekoľkými papierovými taškami. Teraz pred nástupom na Univerzitu toho bolo toľko, čo si potrebovali ešte dokúpiť. Kiera mala pocit, akoby sa ocitla v nikdy nekončiacom kolobehu. No zároveň aj spôsob ako zabudnúť na posledný matkin výstup.

Kiera sa jej zatiaľ nezdôverila so svojím prijatím. Mali nepísanú dohodu, že obe pôjdu na Washingtonskú. Aj tam bola v podstate pobočka Rádu, no len menšia a aspoň podľa Rose to tam nebolo také prísne ako na Belgrave.

V poslednej dobe tam rád podľa Rose strácal svoj vplyv a jeho mágyňa bola skôr zástancom umierneného prístupu. Počas posledných rokov sa tam ani nestalo nič významné, čo by stálo za zmienku.

Niežeby mala Kiera v úmysle stať sa súčasťou rádu tam. Do rádu vstúpiť nemienila za žiadnych okolností. To bola skôr doména Rose a dúfala, že to tak aj ostane.

Rád ju nechal na pokoji už toľko rokov. Už dávno proti nej mohli zakročiť keby chceli.

Pochybovala, že sa zobudia práve teraz a zrazu ju začnú považovať za nebezpečnú.

Plánovala byť nenápadná, nemiešať sa do ničoho, čo súvisí s Rádom a nepraktikovať mágiu v škole.

Verila, že ak dodrží tieto tri pravidlá, podarí sa jej vyhnúť problémom.

Naposledy sa opäť dostala na hranu, keď začarovala spolu s Rose jej portréty.

Stratené dievča vďaka nej našli a vrátilo sa domov, no zároveň to bol začiatok konca kruhu, takého s akým sa ona sama ešte len zoznamovala predtým.

To však už bola minulosť, už nejaký čas sa nepriatelila ani s Benom a žiaľ ani s Millie. Jej druhá kamarátka ťažko niesla predstavu, že ona jediná z ich skupiny nebude musieť za mágiu platiť. Najprv sa tvárila, že je všetko v poriadku. No netrvalo dlho a opäť bol na stole nový konflikt. Millie s kruhu odišla a s ňou samozrejme aj Ben. Dospelo to do bodu, keď jeden druhého ignorovali a žiaľ vydržalo to v takomto stave až do maturity. A ani teraz by sa nedalo povedať, že sa spolu rozišli v dobrom.

No Kiera vedela z dobrého zdroja, že obaja to majú namierené na Belgrave.

Čo bolo ďalšie zo zlých znamení, ktoré ju odrádzalo od štúdia na tej škole.

Rose tomu práve teraz nemohla rozumieť a ona ju tým nemienila zaťažovať.

Mala pred sebou istú nepríjemnú skutočnosť, ktorej Kiera nanešťastie nemusela čeliť.

Na škole si nenašla vzťah, ktorý by stál za to a ani mimo nej. Práve teraz to však považovala skôr za výhodu, keď videla ako to celé zapôsobilo na jej najlepšiu kamarátku.

Jej kruhy pod očami a červené oči od plaču, ktoré sa snažila zakryť silnejším mejkapom.

A neustále nekonečné otázky týkajúce sa toho, čo by mala urobiť, aby sa jej podarilo ich vzťah za každú cenu udržať.

„Jason má stále obavy. Pokúšala som sa ho upokojiť, ale bolo to zbytočné."

„Verím, že vy dvaja to zvládnete," snažila sa ju trochu povzbudiť, aj keď tušila, že to vôbec nebude až také jednoduché.

Jason sa nehlásil na rovnaké školy ako Rose.

Bola veľká pravdepodobnosť, že ich vzťah smeruje k neodvratnému koncu.

Ak napriek tomu čo všetko spolu prekonali v tých posledných rokoch.

Kiera nechcela byť tou osobou, ktorá bude poukazovať na tento fakt.

Nebola pripravená ani na prudkú reakciu, ktorá by nasledovala potom.

„Veľmi ho ľúbim, Kiera a nechcem ho stratiť."

„Nestratíš to, ak to obaja budete chcieť, aj tak ostanete spolu."

Snažila sa ju upokojiť. Nič viac pre ňu žiaľ nedokázala urobiť. Len byť pri nej a čakať. Pokúsiť sa veriť, že jej kamarátka sa z toho tak či tak čoskoro dostane, keď zapadnú do nového prostredia.

Práve, keď sa jej chystala jemne naznačiť, že bude za každých okolností stáť na jej strane a zabrániť ďalšiemu výbuchu plaču. Ktorý sa nezadržateľne blížil, Rose zazvonil mobil.

Prišla správa, po ktorej sa na jej tvári zjavil spokojný úsmev.

„Všetko sa vyrieši. Ja som to vedela. Vedela som to," opakovala s nadšením, ktoré bolo takmer nákazlivé.

„Teším sa s tebou Rose."

„Prijali ma aj na Belgrave. Práve mi volala sestra, že prišiel prijímací list. Znamená to, že teraz už môžeme ísť spolu."

„Belgrave? Rose, veď sme sa dohodli, že spolu pôjdeme na Washingtonskú?" po chrbte jej prešiel mráz. A do žalúdka sa šírilo nepríjemné napätie.

Vedela, že nemá právo od nej žiadať, aby sa kvôli nej vzdala takej pre ňu výhodnej možnosti a rozumela všetkým jej dôvodom. No nepáčilo sa jej, že opäť do jej osudu zasahuje nepríjemným spôsobom práve táto inštitúcia.

Rose sa trochu zarazila a do tváre sa jej opäť vrátil vážny výraz.

„Vieš, ja som vlastne vždy chcela ísť na Belgrave. Ale kvôli tomu, čo si mi povedala naposledy som tak trochu dúfala, že keď ťa napokon prijmú, aj ty zmeníš názor."

„Ako vieš, že ma prijali?"

„Hovorilo sa o tebe na istých miestach."

„Jasné."

„Mrzí ma to, a naozaj chápem, že tam nechceš ísť, ale ja som ani nedúfala, že ma naozaj prijmú. Na pohovore mi povedali, že nie som celkom typ, ktorý hľadajú."

„Rozumiem a nemusíš sa ničoho obávať. Belgrave je pre teba skvelá možnosť, pre mňa nie, ale aj tak ťa budem podporovať."

„Naozaj si to nerozmyslíš?"

„Nemôžem Rose. Nechcem sa priblížiť k miestu, ktoré mi bude pripomínať jeho."

„Stále ťa to neprešlo? Veď ste spolu v podstate ani nič nemali?"

Z jej pohľadu to tak vyzeralo. No bolo to omnoho zložitejšie. Skrývala sa za tým celá história, ktorú Kiera radšej ani len nechcela komentovať.

„Ja viem, ale to čo som cítila bolo skutočné a nechcem to zažiť znovu. Viem, čo mi povieš, ale ver mi, že tak to bude lepšie, Rose. Dúfam, že aj ty sa ma budeš snažiť pochopiť."

„Chápem to, Kiera naozaj a budem ťa podporovať, aj keď to znamená, že zrejme nebudeme spolu študovať, tak ako sme si to naplánovali. Veľmi ma to mrzí."

„Aj mňa, budeš mi chýbať, ale ostaneme v kontakte. A cez prázdniny určite niečo spolu podnikneme."

„To si píš."

Rose bola hneď vo svojom živle a začala aj plánovať. Kiera sa nestačila čudovať, čo všetko dokázala v takom krátkom čase vymyslieť.