Nezaslúžim si Ťa

K8 - Vo víne je pravda

Annelia (23. Máj, utorok 22:45)

„Mám psa, tak sa nezľaknite!" povie a odomkne dvere do svojho bytu.
Prvá vojde Izz, potom ja a za mnou Rod.
Skôr ako rozsvieti svetlo dobehne malý psík, natešene po nás vyskakuje a oblizuje
mi nohy. Zasvieti svetlo vo vstupnej hale, kde sa rýchlo vyzujeme.

„Ahoj, Malá!" pozdraví ju pán a vezme na ruky. „Ty sa tu už nudíš, však?" Pohladí ju po hlave, poškrabká za uškom a položí ju späť na podlahu.

Rozsvieti svetlo v obývačke s kuchyňou a odhalí priestor, ktorý vyzerá veľmi pekne. No úplne kopíruje jeho chladný charakter.
Červená tehla na stenách, nábytok s tmavého dreva v kombinácii s čiernymi oceľovými prvkami, ktoré dokonale dotvárajú industriálny štýl čo pôsobí impozantne.

Prejdem k regálu v obývačke, odložím doň obe misky s jedlom a skúmam čo človeka ako je on môže zaujímať.

„Čaj, kávu?" počujem, že sa spýta, no neodpoviem lebo som zaujatá.

„Vodu, dík," povie Izz a zvalí sa gauč ako doma.

Končekmi prstou prechádzam po vzácnej zbierke cestopisov, moto magazínov, Marvel komixov a výstave malých modelov motoriek. Usmejem sa, pretože je to veľmi milé a vezmem jednu malú motorku do ruky.
Zaujme ma však aj tučná zbierka kníh v spodnej polici. Kvoknem si, prechádzam jednu po druhej a ticho čítam názvy. „Moderná architektúra, Metropola, Dejiny architektúry, Rímska architektúra, Mesto architektúry - Bilbao, Zahradná architektúra..."

„Toľko kníh o architektúre," ticho skonštatujem a vyberiem si tú záhradnú, ktorá mňa zaujme najviac.
Listujem hrubú knihu, keď ma vyruší jeho tichý hlas kdesi za mnou.

„Záhrada? Máš rada rastliny?" Prudko ju zabuchnem a odložím späť. „Možno." Postavím sa a kúsok od neho ústupim, nech je medzera medzi nami väčšia.

„Je to tu iné ako som čakala," zhodnotím, vezmem z regála misky s jedlom a náhlivo vykročím do čiernej matnej kuchyne, kde sa posadím za stôl, na ktorom je už položená vidlička. „Ďakujem," ticho poviem.
Venuje mi jeden milý úsmev a nič viac ani hovoriť nemusí. To mi úplne stačí.

„A čo si čakala?"
Vezme šteniatko na ruky a položí ho na gauč, kde sedí Izz.
„Neviem. Noru v podzemí, ktorou preteká láva a smrdí v nej síra?"
Uškrnie sa a oprie sa zadkom o malý ostrovček, ktorý delí kuchyňu od obývačky.

„Pochopil som," povie iba a visí na mne pohľadom. Neviem čo mu ide hlavou, keď na mňa tak pozerá, no rada by som nech už je to čokoľvek.
Som v rozpakoch a začnem teda jesť.

„Máš to tu krásne!" pochváli jeho byt Izz z obývačky, napije sa vody, ktorú jej zaniesol Rod a dodá, „až tak veľmi, že som si tento byt prenajala." Nechápavo na ňu pozrie, obíde ostrovček a otvorí vrchnú skrinku, z ktorej vytiahne poháre na stopke.

„Všimla si si to, však?" spýta sa ma Izz a presne viem na čo naráža. Prikývnem. „Mohla mi toto urobiť? Podvodníčka!" hro hromží.

„Môžem nakuknúť do spálne?"
Rod len pohodí plecom a pokynie rukou. „Choď."
Izz rýchlo vstane, odsunie posuvné dvere a hľadá svetlo na ľavej strane steny. „V pravo."

Nasmeruje ju deviatka. Izz rozsvieti a zhodnotí: „Ako z katalógu o bývaní!"

„Tá tmavá modrá za posteľou..." odmlčí sa a dodá, „neskutočne krásne."

Síce do spálne nevidím, no verím, že to tam bude rovnako vydizajnované ako vo zvyšku bytu.
„Kráľovská modrá," povie a vyberie zo šuflíka kovovú vývrtku.
Zasmejem sa nosom a ticho, sama pre seba si zamrmlem: „A v šuflíku schováva korunu."