Annelia (22 máj, pondelok 6:45)
Keď sa skoro ráno vraciame z motela na byt, pokračovať v strhávaní starých tapiet, pred dverami do bytu oproti sedí nejaký muž.
„Čo to má byť? On tu spí?" šepnem polohlasno a pohodím rukami k mužovi v čiernej mikine, ktorý sedí chrbtom opretý o vchodové dvere oproti, s pokrčenými kolenami a hlavou založenou na kolenách. Vedľa neho leží čierny vak s pár farebnými odznakmi a nejaký skrčený papier.
Má na hlave čiernu kapucňu a vôbec mu nevidieť do tváre. Izz sa k nemu nakloní a chystá sa ho poklopať po ramene. Lenže ja ju s obavami zastavím.
„Počkaj!"
Stiahne ruku a opäť sa vystrie s vražedným pohľadom, ktorý mi hovorí „čo máš za problém?"
„Čo ak je to opitý bezdomovec, a keď ho zobudíme bude agresívny. Alebo nejaký narkoman!"
„Pozri mu na ruky,“ dodám s hrôzou.
Lampa na chodbe nesvieti, no aj tak si všimnem, že má rukách aj mikine zaschnutú krv.
„Možno len potrebuje pomoc!“ povie rozhodne a dodá mi odvahu.
„Fajn, tak ustúp!"
Položím na podlahu vedro a načiahnem sa k jeho ramenu pomocníkom mopom, ktorý sme kúpili cestou sem.
Poklopem ho po pleci a čakám čo sa bude diať. Muž trochu zodvihne hlavu z kolien a rozospato na nás ostrí zrak.
Vyzerá strašne. Na tvári má škaredé modriny a zaschnutú krv z rán, ktoré ešte vyzerajú úplne čerstvo.
Pohodí rukami akoby hovoril, „čo je?“
„Viete, že takto prespávať je zakázané? Existujú nocľahárne, predsa!" prednesiem s obavami ako zareaguje a naďalej na neho mierim červenou rúčkou z mopa.
„Daj to preč!" prehovorí rozospato, no za to namosúrene, odsunie tyč dlaňou a postaví sa.
Zrazu na neho pozerám úplne z iného uhla. Nie dole, ale poriadne vysoko.
Je to snáď dvojmetrový, mladý muž, ktorý môže mať tak okolo tridsiatky. Je oblečený od hlavy po päty v čiernom. Ide z neho prirodzený rešpekt, a teda ešte kúsok ustúpim až vrazím do Izz stojacej za mnou.
Spustím reťazovú reakciu a Izz stojaca za mojím chrbtom vrazí do vchodových dverí za ňou.
Muž s čiernou šiltovkou otočenou naopak a kapucňou na hlave však stále robí malé kroky smerom k nám, a preto opäť na neho vystriem palicu.
Zasmeje sa nosom. „Ale nie. Zase? Nezmenila si sa!“
Jedným prudkým pohybom mi ju však vytrhne z rúk a prekrúti nado mnou očami.
Nad jeho výrokom však spozorniem a snažím sa spomenúť si odkiaľ by ma mohol poznať. Je však krvavý, opuchnutý a má veľké modriny, ktoré mi bránia vyhrabať v pamäťových moduloch akúkoľvek spojitosť s ním. „Poznáme sa?“
A teda sa spýtam priamo.
Zasmeje sa, no neodpovie.
„To je mop?“
Oprie ho o zábradlie, zloží si kapucňu, otočí si šiltovku šiltom dopredu a spraví ešte krok ku mne.
„Stále si rovnako sladká, mrkvička!"
Blik! Pamäť sa v sekunde rozsvieti červeným výstražným svetlom, ktoré hlási error.
Deväť bodový Rodo!
„Ty?“ vypľujem totálne zhrozená, že ho vidím.
Uškrnie sa a skenuje ma prenikavým svetlomodrým pohľadom. „Desať rokov, však?“
Odignorujem jeho otázku a nepriateľsky zaútočím: „Ešte chvíľu si ma obzeraj a vypichnem ti oči!“
Strapatý uzol na vrchu hlavy, roztrhané voľné džínsy a vyťahané sivé tričko na mne pôsobia dosť odstrašujúco, no pre istotu to umocním aj drsnými slovami.
„Stále rovnako šarmantná, ale ty ma nezaujímaš,“ prehovorí mierne otrávene a prstom ukáže niekam za mňa.
„Chcem len svoje kľúče! Môžem?“
Pozriem sa za chrbát na podlahu k Izzabelinym dverám a zbadám ich.
أنت تقرأ
Nezaslúžim si Ťa
العاطفيةAnneliu, ktorá vždy sršala pozitívnou energiou a dobrou náladou zmení nešťastná udalosť na uzatvorenú, nevrlú kôpku nešťastia. Jej priateľ, ktorého vníma ako najväčšiu oporu však nie je až taký dokonalý ako sa zdá a veľmi ju sklame. Annelia to nesi...
