Nezaslúžim si Ťa

K1 - Príchod do Helsínk

Annelia ( piatok 12 máj 2023 - 14:45)

Konečne po nekonečných piatich hodinách strávených vo vlaku, ktorý mal neskutočné meškanie, vystúpim a zamierim na dohodnuté miesto kde ma má Mike vyzdvihnúť.

Mike je môj priateľ, s ktorým to ťaháme už rok. Dnes máme dokonca prvé výročie.
Nečakám od neho žiadne veľké romantické gestá ani srdcervúce vyznania, pretože nie je to ten typ muža, no verím, že aspoň nezabudne.

Dokráčam na roh ulice čo je od stanice asi päťsto metrov a obzerám sa v pravo aj v ľavo, no po jeho čiernom SUV ani pamiatky.

Čakám päť minút, desať minút, pätnásť minút.

Mike nie je muž, ktorý zabúda a preto si myslím, že iba trčí niekde v zápche. Veď napokon je dopravná špička.

Zmotám si dlhé vlasy na vrchu hlavy do strapatého uzla a notes v ruke použijem ako vejár, aby som sa trochu schladila.

Je mi extrémne teplo, som spotená a atraktívna mačička vo mne sa mení na stekajúci kopček zmrzliny.

Je na čase odložiť empatiu a zavolať mu. Najlepšie hneď! Po treťom pípnutí mi to vezme.

„Počúvam zlato," ozve sa typicky.

„Kde si, Miky? Čakám ťa na tej veľkej križovatke, ako sme sa dohodli už asi dvadsať minút," oznámim mu trochu netrpezlivým tónom a čím ďalej nervóznejšie sa ovievam malým zošitom.

„Dvadsať minút? Nemala si prísť až za hodinu?" spýta sa ma trochu zaskočene.

„Nie!"
Rýchlo skontrolujem mobil či mi správu pre neho písanú ešte vo vlaku odoslal, pretože občas mrzne. Ale áno, žiadny problém.

„Písala som ti z vlaku, kedy mám príchod," poviem mierne rozhorčene, pretože pohár mojej zhovievasti sa plní.

„Aha, mal som poradu, nevšimol som si," oznámi mi, akoby sa nechumelilo. 
„Ale mne sa teraz aj tak nedá odísť, zlato. Za dve minúty máme dôležitý míting."
Zaklincuje to ďalším oznamom, ktorým ma vlastne úplne odignoruje. Privriem oči a zhlboka dýcham.

Čo som komu urobila?

„Fajn! A kedy sa ti teda dá? Aby som vedela či si tu mám postaviť stan." Nešetrím iróniou a voda pod poklopom mi už poriadne bubloce.

„Ale zlato," ozve sa zmierlivo a ja to znova iba predýcham. „Možem prísť asi za hodinu. Daj si zatiaľ kávu a počkaj ma v tej kaviarni na rohu ako sme sa dohodli."
Vzdychnem si nad tým, že môj priateľ za rok chodenia nevie, že ja kávu nepijem, no nepoviem na to nič.
Načo prilievať olej do blčiaceho ohňa.

„Vieš čo, nechaj tak! Zavolám si taxík a počkám u teba. Nemusíš sa ponáhľať."
Navrhnem mu tentoraz úplne pokojne, pretože viem, že pokiaľ ide o jeho prácu má vždy prednosť. 

„Vážne? Super!"
Nešetrí nadšením. „A nevadí ti to?" spýta sa so starosťou v hlase. 

„Nie, vôbec. Dokonči si čo máš," poviem a už sa aj obzerám po nejakom odvoze.