Nezaslúžim si Ťa

K14 - Aurora

Annelia (8. Jún, streda 6:45)

Bežím dolu drevenými schodmi, ktoré mi vrzgajú pod nohami. Cestou si ešte narýchlo upravím bujné kučery do strapatého drdola.

„Dobré ráno, ocko. Čau mami," pozdravím ocka, ktorý sedí za vrchom stola, vychutnáva si svoju kávu a noviny. Vedľa seba má opreté barle, ktoré mu pomáhajú v chôdzi po páde zo strechy, z ktorej sa stále zotavuje. A tiež mamu, ktorá sa zavŕta v kuchyni.

„Ahoj moja," pozdraví ma ocko a odpije si z kávy.

Vo vzduchu sa vznáša sladká vôňa škorice. Zhlboka sa jej nadýchnem a s istotou ju ohodnotím: „Jablkové lievance!"

Mama sa na mňa usmeje a z hornej skrinky vyberie kvetinový tanier, ktorý mi podá.

„Nie mami, nebudem jesť. Ponáhľam sa. Vieš aký je Alex. Nechcem aby ma musel čakať," poviem, namočím si prst do marhuľového džemu na stole a slastne ho zliznem. „Mňam!"
Mama chápavo prikývne a tanier vráti späť do skrinky.

Napokon si predsa len vezmem z tácky na stole jeden lievanec, ktorý zjem skôr ako prídem do predsiene. Sediac na drevenej lavičke si obujem biele plátenky, z vešiaka odvesím levanduľovo fialovú mikinu, ktorú si oblečiem, pozriem sa do okrúhleho zrkadla na stene a s pokrútenou grimasou, že čo? Takto ideš medzi ľudí? zakričím rodičom: „Bežím. Ahojte!"

„Dobre, kvetinka. Prídem ťa vystriedať," ozve sa za mnou mama.

„Nemusíš. Budem celý deň."
Vezmem z háčika kľúče od Fiata a otvorím biele dvere.

„Tak večer!" zavolám ešte a vyjdem pred tehlový dom. Pozriem na displej mobilu, skontrolujem čas, ktorý na mňa vyčítavo zasvieti. Preto o niečo pridám do kroku a rýchlo nastúpim do žltého auta. 

~

Len čo zo zadnej strany malého kvetinárstva odparkujem Fiat, zaparkuje vedľa mňa biela dodávka s veľkým obrazom tulipánov. Rýchlo vystúpim  a z vaku vyberiem kľúče od predajne.

„Dobré ráno, Anne. Dnes sama?" prihovorí sa mi náš dodávateľ čerstvých kvetín, nasadí si rukavice a otvorí zadné dvere na bielom aute.

„Dobré, Alex! Sama, sama. Mama zostala s ockom."
Rýchlo nájdem správny kľúč a otvorím zadný vchod do predajne.

„Si presný... ako vždy," dodám ešte a otvorím mu chladný, tmavý sklad kvetín.

„Vždy sa sem ponáhľam. Vieš ako. Zlatá predavačka."
Usmeje sa na mňa, blikne tmavohnedým okom a odloží do skladu prvé prepravky s ružami, ktoré premiestnim do veľkého vedra s vodou.

„Vďaka, ale už som hovorila, že mama tu dnes nie je," odpoviem odbočkou, aj keď dobre viem ako to myslel.
Zasmeje sa a pohrozí mi prstom. Potom sa zas stratí vonku, a ja sa s výdychom presuniem do predajne, kde rozsievietim svetlá.

„Spravím ti kávu?" spýtam sa ho, keď po pár minútach prinesie ďalšie kvety.

„Ak si dáš aj ty," odpovie a pozrie na mňa.

„Nedám, kávu nepijem," poviem, zapnem pokladňu, a aj tablet kde si značíme objednávky. Alex podvihne plecia a bez slova sa stratí za dverami.