Nezaslúžim si Ťa

K7 - Lekcia

Annelia ( 23. Máj, utorok 20:15)

Stlmím ohlušujúcu Elektro hudbu od Garrixa, prevesím valček cez vedro s bielou farbou a zafarbené ruky si jednoducho utriem do džínsových šortiek na traky, ktoré s obľubou používam v ateliéri. Dám ruky v bok, rozhľiadnem sa po čerstvo vymaľovanej spálni a cítim sa hrdo za skvelo odvedenú robotu.

„Slušný výkon, mrkva!"
Otočím sa za jeho hlasom a uvidím ho stáť opretého o zárubňu s rukami založenými na hrudi. Pozerá sa na mňa s jeho typickým úškrnom a musím uznať, že roky mu body za výzor neubrali, naopak pridali. Široké ramená, jemné strnisko, podmanivý pohľad a až príliš charizmatický úsmev...
Už to nie je chlapec ale zrelý muž.

„Ty si ma práve pochválil?" neveriacky sa ho spýtam a otvorím okno do korán, aby miestnosť rýchlejšie uschla.

„Viem byť aj milý, keď chcem," povie s pohľadom upretým na mňa, rozzipsuje si mikinu, dá si ju dole a prevesí cez rameno.

Dnes má tričko s krátkym rukávom, ktoré neodhalí len jeho bicepsy a viditeľnú žilnatosť, ale aj tetovania, ktoré mu lemujú celú dĺžku pravej ruky.
Vyzerá viac než dobre, a ja sa zrazu pristihnem, že si ho obzerám veľmi detailne.

„Donáška je tu!" zrazu sa z chodby ozve zvonivý hlas patriaci Izz, ktorá zabehla pred bytovku vyzdvihnúť jedlo a zaradujem sa, že je už späť.

„Super, Izz!" poviem a chcem prejsť dvermi, ale stojí v nich Rod ako skala a nevyzerá, že chce uhnúť.

„Dovolíš?" poviem otrávene, prejdem až tesne k nemu, pozriem na neho a naznačím mu rukou nech ide bokom.

Usmeje sa, tak že sa mu na líci zjaví malá jamka, ktorá do jeho tváre vrhne neskutočnú dávku šarmu. Trochu sa posunie, no ruku nechá stále zapretú o druhú stranu zárubne, tak že tvorí akúsi bránu.
Prejdem popod jeho ruku do malej kuchyne, kde Izz rozkladá po linke z deväťdesiatych rokov polystyrénové nádoby s jedlom.

„Chytaj!" Hodí po mne nejaký obal, ktorý keď chytím zistím, že sú čínske paličky.

Hlasno si vzdychnem. „Vážne toto? Týmto to nedám!"
Prejdem k drezu kde si umyjem ruky od farby, prebytočnú vodu len tak strasiem, vezmem si misku s jedlom, vystriem si pod zadok kúsok kartónu a sadnem si priamo na zem aj s miskou chutne vyzerajúcich rezancov.

„Tak poď, Thor! Vychladne ti to," osloví Izz Deviatku stále stojacu medzi dvermi chrbtom k nám.

„Medituješ?" doberám si ho, keď si všimnem, že je zvláštne duchom neprítomný.

„Idem" povie a vykročí k drezu, kde sa umyje.
„Tam je uterák." Ukáže Izz prstom na balkón, kde je prevesený cez zábradlie. „Lia ho potiahla z motela," dodá ešte.

„Tričko bolo tiež dosť fajn," povie hodnotiaco, uškrnie sa na mňa a vyjde na balkón, aby sa utrel.
Darujem mu jeden úškrn, ktorý vyzerá skôr ako pokrútená grimasa a pokúsim sa začať jesť paličkami, no nie som práve nadšenec čínskeho príboru.

„Dobrú chuť!" ozve sa Rod hlbokým hlasom, keď zas vojde dnu.
Neodpoviem, len na neho prázdno pozriem.

„Vďaka. Aj tebe. Toto je tvoje," zašteboce Izz s plnými ústami a posunie poslednú misku s jedlom k nášmu murárovi. Vezme si ho s pracovnej dosky a vidím, že hľadá miesto kam sa s ním zloží.

Som na paličky totálne ľavá a vôbec mi to nimi nejde.
Sklesnuto ich vrazím späť do misky a povzdychom poviem: „Týmto sa nedá jesť!"

„Ale no!"
Čakám od neho zas nejaký výsmech. „Ukážem ti to. Je to úplne ľahké," povie a mne úprimne klesne sánka.