Nezaslúžim si Ťa

K2 - Studená sprcha

Annelia (piatok, 12 máj 2023 - 16:15)

Kauzu s parfumom uzavriem za sklené dvere sprchy, ktorú už potrebujem nutne ako soľ.

Po nej sa cítim úžasne, ako znovuzrodená a zabalená v béžovej osuške prejdem do Mikeovho šatníka.

S istotou otvorím spodný šuflík kde viem, že mám uložené nejaké športové oblečenie, no čo ma veľmi zaskočí je, že v ňom nenájdem nič.
Je úplne prázdny čomu vôbec nerozumiem, pretože som si viac než sto percentne istá, že tam boli minimálne dvoje legíny a tričká pre prípad potreby.

Skúsim otvoriť ešte šuflík pod ním pre možnosť, že by som sa pomýlila. Ale odtiaľ na mňa zasvieti len červená celkom veľká krabica, previazaná zlatou mašľou.

Usmejem sa a roztopašne sa vytešujem, že Mike nezabudol na naše prvé výročie. Teším sa aj napriek tomu, že som žiadne prekvapenie nečakala.

Nemala by som byť zvedavá, chytať ju do rúk a už vôbec ju otvárať, ale...

Som len žena. Dobre fajn. Trochu zvedavá.

Opatrne uvoľním mašľu, podvihnem vrchnák a do škatuľky predsa len nazriem. Len jedným zvedavým očkom.

Je v nej luxusné dámske prádlo známej značky, bordovej farby. Vezmem do rúk čipkovanú podprsenku a primeriam si ju cez smotanový uterák na moje neviditeľné áčka.

To je paródia?

Zvraštím čelo a potom mi to dôjde. Nie je pre mňa.

Toto si robíš srandu, Mike!

Podprsenka je o tri čísla väčšia, čiže je určite mierená žene, ktorá je poriadne obdarená. A nie, nebudem si naivne nahovárať, že len zle trafil veľkosť, veď to sa predsa stáva. Toto je taký veľký rozdiel, že ani slepec by si v obchode nezamenil pomaranče s melónami.

Mike má milenku! Som si tým istá!

Telom mi prebehne vlna šoku, ktorá spustí hnev, otázky ako dlho už a prečo.

Ako som mohla byť taká naivná a veriť, že vzťah na diaľku môže fungovať?

Hodím obrovskú podprsenku späť do škatule a tú šmarím otvorenú na širokú posteľ, kde...

Rýchlo sa z nej postavím a cítim strašné zhnusenie. Zimomriavky, ktoré mi preskakujú po celom tele.
Zrazu mi je strašne zle, chcem sa len rýchlo obliecť a vypadnúť z tohto radodajného brlohu.

Moje oblečenie je však v práčke, a tak si musím vziať niečo od neho.

Otvorím jeho priestranný šatník a nervózne, trasúcimi rukami zvesím prvé tričko, ktoré mi padne pod ruku. Je biele a svieti na ňom vyšívané logo TH.
Zhodím osušku, aj uterák z vlasov a biele tričko si prevlečiem cez hlavu. Je mi dlhé asi ako moje minišaty a v podstate mi je úplne jedno, že pod ním nemám žiadne spodné prádlo.
Ako teraz vyzerám je vedľajšie, pretože sa cítim príšerne.

Keď sa už v hale obúvam do mojich bielych filsiek, otvoria sa vchodové dvere a vojde dnu blondína na vysokých podpätkoch, v ružovom kostýme, klipká na mňa 3D mihalnicami a gúľa modrými očami.

Je veľmi mladá, extravagantná a ako vystrihnutá z módneho katalógu. Som pri nej až príliš nezaujímavá.
Pri pohľade na jej odvážny dekolt, z ktorého jej vypadávajú veľké déčka mi dôjde s kým mám tú česť.

Mikeova milenka...

Mohla by som jej vynadať, kľudne vytrhať tie dlhé blond vlasy, kričať a zúriť, lenže to všetko by spravila iba totálna hysterka bez sebaúcty.
Ja zatnen zuby, vyskočím z lavice na topánky, postavím sa na nohy, hodím kabelku na plece a takmer ju vo dverách prevrátim ako rýchlo sa snažím odtiaľ zmiznúť.

Modrooká blondína na mňa len pozerá štýlom, kto sakra si a čo tu robíš.

Rýchlo kráčam dlhou chodbou, ktorú lemujú dvere z každej strany, keď sa za mnou ozve tá ružová Barbie.

„Hej ty!"
Prudko sa za ňou otočím, aj keď vôbec neviem prečo.

Slušnosť? Výchova?

„V našom byte si skončila! Už ťa tu viac nechcem!"

V našom byte...

Táto krátka fráza ma dostane na úplné dno.
Očividne to nie je len krátka známosť, s ktorou si delil čas popri mne, ale presne naopak.
To ja som tá hlúpa naivka, s ktorou si krátil čas popri nej.

Hnev a bublajúca zlosť voči Mikeovi sa zmení na zúfalstvo, v ktorom sa začínam topiť.

Oči mi zalejú slzy a v pravý čas sa stratím za dverami výťahu.

Ešte nikdy v živote som sa necítila tak ponížená, oklamaná, zradená.
Tak veľmi nikto.

Vystúpim z výťahu. Nevnímam pohľady okolo idúcich ľudí, keď uplakaná prechádzam cez priestrannú vstupnú halu a o chvíľu už stojím vonku. Vonku v poriadnej búrke, ktorá ma hneď zbičuje silnými kvapkami. Zastanem na chodníku s malou kabelkou nad hlavou. Pozriem sa v pravo potom v ľavo.

Je to pre mňa však úplne neznáme mesto, ktoré aj napriek tomu, že som tu tri roky študovala a potom sporadicky chodila za Mikeom nepoznám.
Dážď však maskuje moje zúfalstvo a teda iba kráčam v pred. Som už úplne premočená do poslednej bielej nitky.
Nevnímam to. Nevnímam nič.

Zrazu ma z tranzu preberie trúbenie a ostré pískanie bŕzd. Obzriem sa, no oslepia ma prenikavé svetlá žltého taxíka, ktorý priamo predo mnou zastaví, tak blízko až sa dlaňami opriem o kapotu, na ktorej sú veľké čierne čísla, šestošesť.

Ten taxík...

Dýcham. Zhlboka a vystrašene. Hneď potom ma nohy zvezú na asfalt. Nie preto, že by mi auto nejak ublížilo, ale preto, že ma viac neudržia.

„Nevládzem, už nemôžem," plačlivo si šepnem sama pre seba, keď sedím v mláke pred autom.

„Slečna, ste v poriadku?" zakričí na mňa nejaký muž, ktorý odniekiaľ vybehne, aby mi pomohol vstať.

Zakrýva ma svojim dáždnikom a aspoň na chvíľku na mňa neprší.
Mlčím.
Ešte raz sa ma spýta či som v poriadku, no neodpoviem len prikývnem a muž teda odíde.

Okrem vyčerpania mi fyzicky nič nie je. To len moje vnútro sa sype ako piesok v presýpacích hodinách.

Pomaly prejdem na okraj cesty a opäť sa zrútim k zemi. Oči mi oťažievajú a dych sa spomaľuje. Opriem sa o betónový stĺp verejného osvetlenia a zavriem oči.
Cítim studené kvapky, ktoré mi tancujú po tvári aj tie, ktoré mi stekajú z vlasov na stehná a ľadové chodidlá v mokrých plátenkách. Je mi hrozná zima.

Zrazu zacítim niečie ruky na mojej tvári. Sú veľmi drsné a veľké.
Okrajovo vnímam niečí hlas, ktorý znie veľmi príjemne a starostlivo.

„Som mŕtva? Si anjel?" spýtam sa z posledných síl.

Cítim ako ma niečím mäkkým prikryje a potom ma zoberie na ruky a niekam odnáša. Nebránim sa, pretože dúfam, že mi chce len pomôcť, a aj keby nie nemám silu sa brániť. Cítim otrasy jeho krokov. Sú dlhé a ťažké. Pootvorím oči, nech vidím kto to je, a aj keď mi hustý dážď padá rovno to tváre pred očami sa mi utvorí rozmazaný obraz mladého muža s tmavými vlasmi, ktoré mu dážď hrnie do svetlých očí.
Na pár sekúnd sa naše pohľady pretnú, potom oči opäť zatvorím a slabí obraz sa premení na čiernu tmu.