Nezaslúžim si Ťa

K6 - Ex

Annelia - (22 máj, pondelok 17:00)

Sedím na malom balkóne s nohami vyloženými na hrdzavom zábradlí a relaxujem po náročnej práci. Výhľad na bytovku oproti je úžasný skoro tak veľmi ako čaj, ktorý mi Izz priniesla z kaviarne na rohu ulice.

„Izz, vďaka za tú teplú vodu čo si mi doniesla! Fakt mi chutí!“ okríknem ju s dávkou irónie.

„To máš tak, keď nepiješ kávu! Tá im vyšla!“ Poklope na svoj kelímok, slastne si k nemu privonia a dodá, „inak len deti a seniori ju nepijú! Si divná!“

Prevrátim očami a chlipnem si z otrasného čaju, ktorého chuť ani nedokážem identifikovať. „Nie si hladná?“ Príde za mnou na balkón a nešťastne zvesí kútik pier.

Prikývnem. „Objednáme si pizzu?“ spýtam sa a navrhnem jej, „nejdeme už do motela? Potrebujem aj sprchu?“

„Ešte má prísť Rod. Tiež by som už inak šla. Niečo teda nájdem a objednám to sem. Quattro formaggi, však?“ spýta sa a hneď aj vytiahne mobil, aby našla nejakú pizzeriu.

„Uhm. Poznáš ma!“ odvetím a uťahane si zívnem. „To už je päť?“ pozriem na mobil, kde svieti ďalšia správa od Mikea.

Prestaň sa mi už vyhýbať a stretnime sa konečne!!! Viem, že si v meste... Adresu mi asi nedáš, však?

Vzdychnem si a prekrútim očami.
„Objednám aj Rodovi, nie?“ zakričí na mňa Izz z vnútra. „Neviem... Môžeš...“

Nechcem sa s tebou baviť. Všetko!!! Chápeš?

Odoslať. Opäť si vzdychnem a zakloním hlavu dozadu až vrazím do múru.

„Čo chcela Gretha, keď volala?“ spýtam sa Izz, keď príde za mnou na balkón.

„Vyzvedať!“ odvrkne mi z poriadnym hnevom a dodá, „taká bola milučká až mi bolo zle. Hlavne, že keď som povedala, že končím lebo odchádzam do mesta robiť návrhárku, smiala sa a ohovárala ma, že už len na mňa tam čakajú.“

„Závisť,“ okomentujem stroho jej správanie a odpijem si z osladenej vody.

„A to ani nemá čo! Prišla som o všetky prachy kôli tomuto potkaniemu brlohu a to ešte uvidíme čo v práci, keď nastúpim. Možno nezapadnem alebo sa im nebude páčiť moja robota. Bojím sa.“ Oprie sa lakťami o zábradlie a vidím, že nie je vo svojej koži.

„Začiatky sú tažké, Izz, ale myslím si, že v práci to bude super. Tvoje návrhy sa im veľmi páčili, si šikovná, talentovaná. Máš dar reči, obľúbia si ťa. Inak to ani nejde. Veď ty si stále vysmiata a myslím si, že na tú tvoju energiu si rýchlo zvyknú.“ Snažím sa jej zdvihnúť náladu, aj keď som sama nesvoja. No keď sa na mňa pekne usmeje som spokojná.

Pozriem na mobil, kde svieti o pol hodinu viac a dosť netrpezlivo poviem: „Kde je ten Rod tak dlho! Myslíš, že príde?“

Izz podvihne plecia. „Počkáme do šiestej a pôjdeme.“
V zápätí na mňa pozrie veľmi skúmavo a opýta sa: „Vážne si si myslela, že Rod je ten taxikár?“

Pohodím rukami a frustrovane vyfúknem nosom. „Ja neviem Izz. Asi nie. Len ma pomýlili jeho oči. Na sekundu sa mi zdalo, že sa zhodujú,“ vysvetlím jej a ona sa len zvláštne usmieva.

„Ale je to fešák, že?“ položí mi otázku, na ktorú ani nechcem odpovedať.

„Neviem Izz! Nezamýšľam sa nad ním tak. Je to Rodo. Veď to je divné!“ odbijem jej nadšenie a znechutene sa mračím.