ELITA 2

18. Však ich aj skúmam, ale asi inak ako si si ty predstavovala.

Opatrne sa vybrala dole schodmi. Ako na ne stúpila rozsvietilo sa automatické svetlo, čoho sa sprvu trochu zľakla, či ho niekto nerozsvietil.

Zišla dole do malej miestnosti, z ktorej viedli ďalšie dvere. Povzdychla si a išla ich skúsiť otvoriť, no aj tie boli zatvorené. Nebolo tam ani žiadne zariadenie na zadávanie kódu. Rozčúlene začala otáčať kľučkou, a potom si všimla na guľovej kľučke vstavaný kľúčik. Radšej sa nad sebou nezamýšľala. Otočila kľúčikom a vošla dnu.

Bola tam tma a videla len vďaka miernemu svetu, ktoré vychádzalo pozdĺž malej miestnosti za sklom na ľavej strane od Júlií.

Pomaly a opatrne pokračovala ďalej. Narazila na dva zvláštne akoby truhly. Stiahla okienko na jednej z nich. Bolo v nej nevládne telo nejakého muža. Bol jej povedomí, až po chvíľke si uvedomila, že to je Allan, Ronov brat.

,,Však tvrdil, že im nič nehrozí." pomyslela si s obavami, čo ak aj v tej druhej bude niekto z nich.

Srdce jej bilo ako o závod, po dlhej dobe si spomenula, že nejaké má. Odhodlala sa pozrieť aj do druhej. Neverila vlastným očiam, keď tam zbadala Davisa, vlkolaka, ktorý jej pomáhal pri jej trénovaní. Ostala bez slov, paralyzovaná.

Obhliadla sa okolo seba a mala pocit, že je v klietke. Žeby sa len niečo zvrtlo a Allan prišiel o život? Ale to by nevysvetľovalo, čo tu robí Davis. Čo ho uniesol, pred tým ako odišli sem a skúmal jeho? A tiež sa to len nechcene zvrtlo?

Behalo jej milión otázok po rozume, no nevedela, či chce počuť pravdivú odpoveď.

Zhlboka sa nadýchla a rozhodla sa pozrieť poza stenu, ktorá rozdeľovala miestnosť akoby na dve časti. Tam ju čakalo ďalšie prekvapenie.

Bolo tam ďalších 8 miestností, ktoré slúžili ako celi. Všetci boli zatvorení v nich a viseli rukami zavesení o strop. Ledva sa dotýkali zeme nohami. Vyzerali ako prasce po zabíjačke.

Zaleskli sa jej oči. Toto nechcela, aby sa im stalo. Myslela si, že si ich len potrebuje prehliadnuť, odobrať vzorky, krvi či čoho a skúmať, čo na ne funguje a ako ich premeniť na tie ľudské.

Nemo len stála a pozerala sa. Začal v nej rásť hnev a odpor voči Williamovi. Verila mu. Našiel ju v tej najtemnejšej chvíli a pomohol jej. Aj keď posledné obdobie bol veľmi zvláštny a dosť sa odcudzili, no aj tak sa jej to trochu dotklo. Predsa len si spolu niečo prežili. Bol to ale asi len počiatočný ošiaľ, že niekto jej veku bližší jej veril a chcel jej pomôcť. Neskôr to išlo všetko dole vodou a boli spolu už len zo zvyku a kvôli "rovnakému" cieľu. Aspoň to si myslela.

V tej chvíli už nemala žiadne pochybnosti. Chcela ich vyslobodiť. Nestálo jej ich mučenie za jej premenu.

Problém bol v tom, že všetci boli za nepriestrelným sklom v celách dokola celej miestnosti.

Pristúpila k dverám, ktoré viedli dnu z jednej z nich. Boli na heslo, tak skúsila tie isté, ako na dverách predtým, ale ani jedno nebolo správne. Buchla päsťou po dverách a sklonila hlavu.

,,Júlia?" započula tlmený hlas.

Pozrela sa smerom k vchodu, no nikto tam nebol. Potom jej došlo, že možno niekto z nich na ňu rozpráva. Prešla od dverí späť pred sklo.

,,Čo tu robíš?" bol to Jake, celý dobitý a zoslabnutý.

Chcela niečo povedať, ale prerušila ju Alice ,,Samozrejme, že v tom má prsty ona. Ja som ti hovorila, aby si za ňou nechodil!" tiež bola slabá, ale nemohla si odpustiť niečo povedať.

Júlia sa otočila na druhú stranu k cele, kde bola zavretá.

,,Nemám v tom prsty," ohradila sa ,,teda nie tak úplne." pozrela sa späť na Jakea, ktorý na ňu vrhol spýtavý pohľad.

,,Poznám Williama a aj som mu povedala o vás." sklamane sa na ňu pozrel. ,,Hovoril mi, že vás potrebuje len preskúmať, aby zistil ako ma vrátiť späť do normálu. Toto som nechcela." ľútostivo sa zatvárila.

,,Jasné, chcela si sa len pomstiť, určite ti bolo jedno, čo s nami bude." povedala znova Alice.

,,Keby mi to bolo jedno, tak sa tu nevplížim a nechcem vám pomôcť. Nemyslíte?" zahriakla ju. ,,Len neviem, ako sa dostať dnu." podišla bližšie k Jakovi a tresla päsťou do skla, ktoré sa ani len nezatriaslo.

,,Júlia?" znovu zaznelo jej meno, no tentokrát to nebol nikto z nich.

Bol to William, ktorý práve prišiel do laboratória aj s lovcami. Tí sa rovno rozbehli po nej. Snažila sa brániť, ale proti 5 nemala šancu. Zložili ju na kolená a chytili jej ruky za chrbát.

,,Prečo ich tu takto držíš? Tvrdil si, že ich budeš len skúmať." kričala po WIlliamovi Júlia, zatiaľ čo jej pútali ruky.

,,Však ich aj skúmam, ale asi inak ako si si ty predstavovala." mykol ramenami a bez citu povedal: ,,Dajte ju do tej celi pri dverách, aby bola od nich izolovaná." prikázal lovcom.

Poslúchli ho a išli Júliu zodvihnúť zo zeme, no ona sa im vytrhla. Všetku svoju silu, ktorú v sebe mala využila na rozbitie pút začala s nimi znova bojovať. Jedného po druhom od seba odhadzovala, bojovala proti nim ako sa jej dalo. Dokonca vyzeralo, že má nad nimi navrch, no potom sa k nej zo zadu priblížil William a pichol jej injekciu so sedatívom.

Otočila sa na neho so zúrivosťou v tvári. Chytila ho za golier a so všetkou silou ho prehodila cez miestnosť. Chcela sa po ňom rozbehnúť a dokončiť to, ale sedatíva, ktoré jej pichol, začínali účinkovať, a keď sa na ňu lovci pustili už nevládala. Odviedli ju na miesto a zamkli dvere.

Tam sa jej už začalo pred očami stmievať a upadla do bezvedomia.

***

William po tom incidente hodnú chvíľu premýšľal. Nešlo mi do hlavy, ako sa jej podarilo vymaniť z pút a skoro poraziť jeho lovcov. Bola pravda, že boli obyčajné kovové, lebo už všetky špeciálne použil na smečku.

Nemyslel si, ale že by mohli aj na ňu fungovať. Však nie je vlkolak, len nejaký nepodarený experiment. Nikdy sa na ňu nepozeral s nejakým vedeckým záujmom, prišla mu menej cenná. O čom začal máličko pochybovať po tom čo videl, čo dokáže. Má v sebe niečo zaujímavejšie, nevie čo, ale rozhodne chce tomu prísť na kĺb.

A teraz, keď sa otočila proti nemu, nebude mať žiadne výčitky, keď si aj ju pozrie ako ostatných. Možno mu pomôže zistiť viacej.

Ďalšia streda ďalšia časť 😄. Už sa to začína blížiť ku koncu. Hádam sa časť páčila 😇.

-P. 👋🏻