ELITA 2

16. Mali by sme začať hľadať ich rodičov.

Celé dni sa tvárila akoby sa nič nedialo. Cítila sama na sebe, že už jej nebolo všetko tak jedno ako kedysi. Precitla, keď sa stretla s Jakom. Myslela si, že keď sa znova stretnú, nič sa nezmení. Bude stále taká necitlivá, bude jej jedno, čo sa s nimi stane vo Williamovom laboratóriu.

Už to boli tri dni, čo boli zatvorení a Júlii to vŕtalo v hlave. Vyvrcholilo to, keď sa išla znova túlať po meste v noci.

Vybavila sa jej tá noc, čo sa streli a povedal jej, že odchádzajú. Nebolo by to tak zlé, keby sa jej nezačali vynárať všetky spomienky od začiatku ich vzťahu.

Ako nedokázala rozprávať, keď sa jej prvý raz prihovoril. Ako si dali prvú pusu na Halloweenskej párty, na ktorú nemohol ísť, no aj tak prišiel a potom mal zaracha. Spomenula si aj na ich spoločný Silvester.

Síce sa poznali len jeden rok, ale stihli toho toľko zažiť.

Mala v sebe zášť po tom ako ju opustili a na začiatku, keď ju prešiel smútok a nastúpil hnev, sa chcela aj pomstiť. Časom na nich aj začala zabúdať, no keď ich uvidela v Miami Lakes, nastúpil hnev, ale nakoniec sa jej chladné vnútro pomaly ale isto roztápalo.

Pri všetkých tých spomienkach a snahe sa ospravedlniť, jej prišlo ľúto, ako to všetko dopadlo.

Po všetkých spomienkach, ktoré jej behali hlavou, sa vybrala domov. Znova sa tvárila normálne, no hlavou jej behalo, či ich oslobodiť alebo nie.

Nasmerovala si to rovno do kuchyne napiť sa. Napustila si pohár vody a oprela sa o linku smerom ku obývačke, v ktorej boli všetci a sledovali ju. Od kedy ich priniesli, všetci Júliu sledovali. Vedeli, že ich pozná a že si boli blízky, tak boli v strehu, či sa nepokúsi im pomôcť ujsť.

Vadilo jej, že sa na ňu pozerajú, a tak pohľadom upreným na nich a pijúc vodu odišla z miestnosti. Bola v dome len chvíľu a znova zacítila túžbu dostať sa von. Posledné týždne sa tam necítila dobre.

Spomenula si na jeden večer s Williamom, ako ju zobral na strechu, a tak sa tam vybrala. Už bola tma, tak v diaľke videla len rozsvietené mesto.

Znova sa jej vynorila spomienka s Jakom, ako boli u neho na terase vo vírivke. V tedy čo jej prvýkrát povedal, že ju ľúbi.

Všetko ju to začalo náhle prenasledovať. Pocity z pred štyroch rokov sa začínali vracať, ale taktiež sa vrátili aj tie po jeho odchode. Stále to bolelo, vyčítala si, že si to všetko pripomínala. Zachcela po bezcitnosti, s ktorou žila niekoľko mesiacov. Nechcela sa už trápiť, no vedela, že sa už nedokáže tváriť, že jej je všetko jedno. Cítila, že nebude mať pokoj, kým im nepomôže.

Rozhodla sa, že sa ide pozrieť do laboratória. Prešla do zadnej časti domu a dole schodmi k dverám do laborky, ktoré boli nanešťastie zamknuté na heslo. Nechodila tam často, ale keď tam už išla tak bola s Williamom a nikdy jej nenapadlo sa pozerať aké heslo zadáva.

Najprv skúsila dvere otvoriť silou, no ani sa nepohli. Potom sa zadívala na prístroj, kde sa zadáva heslo. Snažila sa nájsť čísla, ktoré boli najviac zotreté, ale všetky boli rovnaké. Nevedela ani na koľko čísel to heslo je.

Podišla bližšie a chcela niečo naťukať, no v tom sa otvorili dvere. Júlia ostala ako obarená stáť a pozerala sa na Williama.

,,Júlia, čo ty tu?" spýtal sa, keď ju zbadal.

,,Ja.." vypleštila oči, rozmýšľala, čo mu má povedať, aby jej uveril a neznelo to nápadne ,,..som ťa hľadala."

,,No už si ma našla." povedal po chvíli čakania, či Júlia povie prečo ho hľadala, no bola ticho. ,,Deje sa niečo?"

,,Som tak rozmýšľala,..." naťahovala slová, aby si nahnala čas na vymyslenie výhovorky, čo mu povedať ,,že by sme mali začať hľadať ich rodičov."

,,Myslíš, že už sú v meste?" zamyslel sa.

,,To neviem, ale mali by sme to zistiť. Aby si pokročil s výskumom, nech môžem byť znova normálna."

,,Jasné, zajtra sa o tom porozprávame s ostatnými. Dnes už som vyčerpaný niečo riešiť." povzdychol si, bolo už niečo po dvoch hodinách v noci.

,,Jasné, tak zajtra." chápavo prikývla.

,,Poď, pôjdeme hore." chytil ju okolo pliec a potiahol ju ,,Nejdeme ku mne?" spýtal sa jej po ceste.

Nemala na to moc náladu, keď si spomenula na tých pod nimi.

,,Nie si unavený?" zmätene sa na neho pozrela, veď ešte pred chvíľou jej to povedal.

,,Na teba si energiu nájdem." pevnejšie si ju pritiahol k sebe.

,,Skôr na svoje uspokojenie, ako na mňa." pomyslela si.

Pozrela sa ešte raz na neho. Chcela povedať nie, nemala na neho náladu, hlavne nie po tom, čo si dnes uvedomila. No nakoniec súhlasila, aby nemal žiadne podozrenie o tom, čo jej behá hlavou.

***

Druhá polka smečky sa po pár dňoch dopracovala k informácii, že Júlia žije v ML. Rozmýšľali aj nad tým, či sa náhodou nevrátili aj domov.

Dúfali, však, že by im aspoň o tomto dali vedieť. Nechceli sa moc rozdelovať, ak by sa predsa len Júlia nevedela stále ovládať a napadla ich.

Našli si najskorší let a vybrali sa ich hľadať.

Fúha, to už sú 2 roky od poslednej časti. Som zvedavá, či to bude ešte niekto čítať, ale až teraz po toľkom čase na mňa prišla múza a rozhodla som sa, že by som už konečne chcela tento príbeh naozaj dokončiť. Tak hádam o to bude záujem. 🙈

-P. 👋🏻