A long time to love

2

Lily:
Au....Moja hlava. Chytila som si narastajúcu hrču na hlave a poobzerala som sa okolo seba. Zarazila som sa.
Ale veď toto vôbec nie je les, ktorý vedie k Naty. Tam sú mladučké brezy, občas nejaký dub. Ale tu sú aspoň polstoročné mohutné buky a plno smrekov. Okej... Toto je fakt divné. Asi som sa veľmi silno udrela. Veľmi. Pretrela som si oči v zúfalej snahe zbadať opäť ten známy les.
Ale nič sa nestalo-stále tu bol ten istý, strašidelne tichý les. Počkať-veď bola búrka!

V záchvate paniky som si stanovila smer- západ a rozbehla som sa. Bežala som, ani neviem ako dlho.
Zrazu som v diaľke zbadala veľmi slabé svetlá.
Konečne sa moja nočná mora skončí!!

Tesne pred nimi som sa však zarazila.
,, No do riti!", zanadávala som. Toto nie je možné. Predo mnou bolo akési opevnené starodávne sídlo, s obdĺžnikovým pôdorysom, ktoré vyzeralo ako vojenská zakladňa. Ale nie, bol to hrad. Starodávny, no bolo vidno, že často používaný a upravovaný. Omietka sa nikde neolupovala a do očí mi udrela hlavne vysoká veža a na nej stráže.

Ty kokos! Ale že aké stráže-ozbrojené od hlavy po päty.
Zrazu si má však niektorý z nich všimol:
,,Hej ty tam!", zvolal a namieril na mňa zbraňou. Všetky hlavy sa obrátili mojím smerom.

Anthony Gifford:
,,Pane, pane! Votrec pri východnej bráne. Máme ho zabiť?", opýtal sa ho mladý chlapec, syn jedného z našich významných vodcov.

,, Odveďte ho do hlavnej sály, nie každý deň niekto zablúdi doprostred lesa. Nezabudnime na blízkosť nášho víťazstva, žiaden člen klanu
Marsa, boha vojny nám ho už nesmie prekaziť. Netuším síce, kde je zradca, no ver, že keď ho odhalím, nebudem mať s ním zľutovania."

Anthony mal pocit, že pri vstupe do hlavnej siene, zle vidí. Pred ním nebol žiaden ostrieľaný zabijak, ale len nejaká vydesená žena, čo sa vditelne triasla od strachu. Avšak veľmi ho upútalo jej oblečenie. Mala akési obtiahnuté fialové nohavice a nejakú čiernu blúzku bez gombikov zo zvláštneho materiálu. Ale ešte podivnejšie boli topánky. Neboli to bežné črievičky, ale mali podobu mužských topánok siahajúcich nad členky. Mala štíhlu postavu a dlhé hnedé rozpustené vlasy. Možno je to niečia neviestka (prostitútka).

Alebo je to možno ona-čistá krv, čo ich zachráni. Priateľsky ďalej zájdeš, tak sa môže na chvíľu zahrať na vlka v ovčom kožuchu.

,, Kto si milé dieťa a čo ťa k nám privádza?", opýtal sa Anthony čo najmilšie, i keď bol zvyknutý odpovede získavať skôr mučením, než debatovaním nad šálkou čaja s keksom v mohutných rukách, čo už toľkých zabili, ale budíž.
Jej veľké modro-sivé očí naňho hotely svoj pohľad:
,, Ja..ja.. som zablúdila, ale ur-určite som nechcela rušiť."

,,Určite nás nerušíš, nechceš si na chvíľu ísť odpočinúť hore do izby?", luskol prstami na dvoch strážcov si dverách a mykol hlavou k dverám.

,,R-rada,", odpovedala a zmizla s Jacobsom a Renom za dverami. Anthony si dal zavolať čarodejnicu a spokojne si mädlil ruky. Inštinkt mu našepkával, že je to ona. A na ten sa stopercentne spoliehal, keďže ho už veľakrát varoval pred mužmi, číhajucimi naňho v tmavej uličke.

Lily:
Niečo je tu veľmi zle. Je to nanajvýš zvláštne miesto. Nebola veľmi poverčivá, ale hneď by uverila, že na tomto mieste je niečo veľmi zle. Samí ozbrojení muži, ktorí ju voviedli do nejakej luxusne zariadenej izby , bez toho, že by ich zaujímalo jej meno.

To ani nerozmyšľala nad tým, prečo všetci vyzerajú ako zo 17. alebo 18. storočia. Nechala si toto rozoberanie na neskôr a pomaly sa prikradla k dverám. Za nimi počula ako sa zhovoraju tie dve ryšavé gorily. Takže je tu naozaj väzňom. Do čoho som sa to len namočila?
Poriadne som sa poobzerala po izbe, hľadajúc únikový východ. Obrovská vyrezávaná posteľ so stĺpikmi na pravo, toaletný stolík kúsok od nej, paravan na ľavo, asi dva metre od gigantického krbu v ktorom si tíško plápolal oheň. A na samom konci izby obdĺžnikového tvaru bolo okno. S nádejou sa k nemu rozbehla, no čakalo ju sklamanie. Naozaj vyšla v spolocnosti tých goríl až na 2. poschodie. So smútkom som pozorovala nočnú oblohu, až má zo zamyslenia vytrhol zaklopanie:

,,Slečna, mám tu pre vás večeru,",
ozval sa mužský hlas.
Len či tam nebude otrava, pomyslela si, cestou k dverám. Striasla sa, ked si spomenula ako nechutne si ju obzeral ten blonďatý chlap s obrovskými svalmi a strašidlným zjavom, čo ju sem nechal zavrieť.

Oh, nie! Až teraz si uvedomila, čo mám vlastne na sebe. Fialové legíny, čierne tričko a členkové Nike topánky. Ak som sa naozaj dostala do minulosti, tak im tu musím pripadať ako nejaká štetka, keď ženy tu, nosia pradlhé šaty. Ale prečo sa tu nad tým nikto nepozastavil? Je to snáď bežné? Alebo má sem dostali nejako nasilu a som súčasťou nejakého nejakého obchodu?

Ďakujem za každé jedno prečítanie, tak mi dajte vedieť či sa vám story páči a či mám pokračovať

Kaja