My Dear Love...

Kapitola 10. A cukríky začali padať z neba

Karin

Posledný mesiac som sa slepo venovala len metlobalu. Robím to pre dva dôvody. Po prvé, chcem zapadnúť medzi tu prítomných spolužiakov. A po druhé, potrebujem sa dostať do semifinálového tímu, ktorý sa skladá z MISTERINU a BERKIFIRU. Z obidvoch tímov vyberajú tých najlepších. Ale to už každý vie. Poviem vám pravdu, som vycucnutá. Popri trilión tréningoch som ešte aj behávala. K tomuto všetkému pridáme ešte učenie. A, zabudla som, že mi veľmi pomáhajú oteckove listy. Citujem: „Myslíš, že som bol doteraz zlý? Dievčatko moje, ty nevieš čo to je, keď som ja zlý. Ani si ma nepraj, keď sa nedostaneš to semifinálového tímu. To len bude cirkus." Presne toto sú povzbudivé slová, ktoré chce každý počuť. Fakt. A list od Frankovho otca nebol o nič lepší. Bola som úplne zničená, ako môžu existovať takýto rodičia. No aspoň som nebola sama. Znechutene som prišla na tréning metlobalu. Človek by si povedal, že keď je váš tréner zároveň vodca vašej fakulty, bude k vám milší. Omyl. Jeden veľký omyl. Vždy vravieva: „Makajte, vy lenivé fretky. Úspech v metlobale a elixíroch dosiahnete len tvrdou prácou a skúšaním." Aké ironické, že nás učí aj elixíry. Škoda, že ma doma odnaučili počúvať. Ak mi niekto niečo prikazuje, robím si po svojom. Avšak existujú učitelia, ktorých musím počúvať. Smutné.

Frank

„Keby som len ja mal takú kondičku ako Karin!" vravím spolu cvičiacemu. Ona, na rozdiel odo mňa, zvláda cviky s takou ľahkosťou akoby má len pierko. Fučím tu ako tuhý fajčiar a ležím na zemi. Ach, tá Karin. Niekedy sa pristihnem, ako sa na ňu len tak dívam. Keď ma pri tom pristihne Charlie, podpichne ma poznámkou, že by som si mal švihnúť. Že potom jej po zadku pokukujú viacerí. Mám potom chuť mu jednu vraziť. Čoby jednu. Dve, tri, štyri, milión. Charlie je síce strašný úchylák, ale má pravdu. Slintajú tu všetci. Mám silné podozrenie, že mi preteká pomedzi prsty. Aj keď, treba uznať, že moja nikdy nebola. Chcel by som prísť so sieťkou na motýle a chytiť si ju. Zasmial som sa. Lenže viete, ak ležíte na zemi, začnete sa nekontrolovane smiať, aj keď ste sa chceli len uchechtnúť. „Je ti niečo smiešne Layku?" okamžite som sa postavil na nohy a začal drepovať. „Nie," odpovedal som a dusil sa v smiechu. Vedel som, že profesor Mikistin ma nemá rád. V rebríčku som bol úplne naspodku. Môžete hádať, kto bol prvý. Rozhodne Karin.

24.10.

Do tímu som sa dostal len tak, tak. Samozrejme, prvú vybrali Karin. Bola úžasná. Neprekonateľná. Ešteže je triafačov viac. Inak by som mal smolu. Náš tým je úžasný. Nepoznám tých dvoch odrážačov, ale triafači sme ja, Karin a Charlie a stíhačkou je Charlieho priateľka Melody. Toto semifinále musíme vyhrať. „Mám pocit, že sa na mňa Melody hnevá," vytiahol Charlie svoje vzťahové problémy. „A na to si ako prišiel?" pýtam sa nezaujato. Vôbec ma nezaujímajú jeho vzťahy. „Veď je do teba zamilovaná až po uši," tvrdil som. „Tentokrát sa fakt hnevá. Išiel som jej popriať, že sa dostala do nášho tímu, no ona ma bez slova obišla. Vydala sa rovnou cestou k tomu nováčikovi. Tuším sa volá Matt. Čo na ňom vidí prosím ťa? Bezdomovec. Idiot," vybuchol som do smiechu. Žiarlivý Charlie. To je mi ale novinka. On bol vždy ten bad boy. Asi je do nej fakt zamilovaný. Ako ty do Karin. Svedomie, prosím ťa, nevyťahuj to tu. To že je to pravda som  pochopil. Prečo sa vlastne rozprávam s vlastným svedomím? Blázninec, počkaj má! Ale čo mňa, počkaj Charlieho! Ten po inej nekukol už tri mesiace. Iba Melody tu, Melody tam. Melody, ja ťa milujem, Melody ty si moja princezná. A cukríky začali padať z neba. Aha pes! Rúti sa ku mne obrovský zlatý retríver. A za ním už spomínaný Matt. Prečo sú tu vlastne dovolený psi? „Sam, Sam, stoj! Počúvaj ma ty psisko nepodarené!" kričí Matt na celú školu. Tá beštia ma obišla, rovnako Charlieho. Odrážači chceli toho hafana chytiť, ale on ich poľahky nechal padnúť na zem. Bežal ďalej. „Sam! Sadni," ten pes si sadol. O. Môj. Bože. Kto dokázal tento hyperaktívny, pekelný stroj zastaviť. Karin. O. Môj. Bože. Druhý raz. „K nohe, Sam," volá Karin. Pes jej skočí do náručia a spolu spadnú na zem. Karin sa začne smiať. Ach ten zvonivý smiech. V jej očiach bol modrastý odtieň. Bola šťastná. Karin niečo odkázala tomu psisku a prišla k Mattovi. Povedala mu niečo v mne neznámom jazyku. Ale ten posmešný tón som počul. Hanbil som sa aj zaňho. Otočila sa a vypochodovala k svojej fakulte. Nezabudla však niečo zvolať, ešte v dánčine: „Najprv by si mal začať dávať Samsonovi žrať, až potom sa predvádzať pred zadanými dievčatkami, braček!" zavelila a sebavedomo vykročila k svojej fakulte. Prišlo mi toho Matta ľúto, ale iba na chvíľu.