My Dear Love...

Kapitola 13. Nemáš na mňa

Ráno, skoro ráno sme sa zhromaždili v sále. Ešte som mala zalepené oči, keď som šla schodmi. Dokonca, narazila som do Franka. Taký menší detail. No ako sme vošli do sály, moje oči nevedeli obsedieť. Síce od nich padali kamene zaschnutej vody, alebo niečoho podobného. Všade boli baliace papiere, trblietky, ozdoby, materiály ako drevo, papier, plast a podobne. Lepidlá a nožnice. V hlave  mi vírili myšlienky ohľadne všetkých možných nezbedností, ktoré som kedy urobila svojim súrodencom. Verte mi, bolo ich veľa. Mne by nemali do rúk dávať trblietky. Fakt nie. Najviac som si však na tomto dni vážila to, že sme sa ako všetky fakulty spojili, bavili a nikto okrem namyslených SOMBONGOVCOV sa nestrádal rozprávať a baviť sa. Namyslenci sa však tvárili neskutočne dôležito. Mohla som teba vytvárať s mojimi kamarátkami, Liv a Melody. A samozrejme, mala som pod dohľadom Franka. S Liv sme si pobrali pár pomôcok a odišli sme k nášmu stolu. Okamžite sme sa pustili do práce. Nasávali sme Vianočnú náladu, vôňu, chuť, pesničky. Melody bola pravdaže s nami. Ako ženy sme mali, pochopiteľne, veľa darčekov a za desať minút sme nemali lepidlo. Dlho som sa predierala množstvom žiakov aby som napokon zistila, že lepidlo došlo. Keď som sa popredierala naspäť, zahliadla som Franka s Charliem. Skvelá korisť, ktorej som mohla poľahky zobrať lepidlo. „Ahojte chlapci! Potrebovala by som lepidlo. Boli by ste takí láskavý a požičali mi jedno? Inak, ja viem, že nechcete počuť môj názor, ale, nalili ste niekedy vianočné darčeky? Lebo to vyzerá akoby ste ich nikdy nerobili. Fakt, úprimne vám vravím, nechajte to tak. Tieto trhance môžete dať akurát tak Samovi!" tvrdila som s chichotom. „Nikto sa ťa na nič nepýtal. Queen of the hell," urazene sa ozval Charlie. „Charlie, nemusíš sa hneď urážať," zvolala som a natiahla ruku za lepidlom. Frank bol ale rýchlejší a zobral mi ho. „Frank! Okamžite mi ho podaj!" už som kričala na celú jedáleň. „Budeš si ho musieť chytiť!" zvolal a zdvihol ho nad hlavu. Samozrejme, Frank bol väčší. O hlavu. Nemala som šancu. A tak som ho len prepaľovala pohľadom. Frank si uvedomil, že takto to fakt nie je sranda a chcel mi ho podať späť. Ale stalo sa nešťastie, ktoré mu všetko pokazilo. „Ty si ho na mňa vylial!" kričím už na celú školu. Ľudia sa za mnou obzerali, mňa to však nezaujímalo. Chcela som mu zničiť život. „Ja, ja, ja... som nechcel," smial sa. „Uhum, vidím," urazene som prikyvovala. Potom ma niečo napadlo. „Och, prepáč, ani ja som nechcela," vyliala som mu na hlavu za kýbeľ lepkavých trblietok. „Karin!" kričal, no ja som sa už šúchala na zemi. Aj Charlie. „No, Frank, včera si vyzeral ako drevorubač, dnes ako princezná zo zlatou hviezdou na čele," nevedela som prestať. „Skôr z celým húfom hviezd," pridal sa ku mne Charlie. Nakoniec sme nahlas zvolali: „Takže, mal by si si už konečne vybrať svoju orientáciu!" a už sme nemohli. Smiali sme sa dlho, no nakoniec nás odtiaľ vyhnali, že sa máme ísť prezliecť a nerobiť hanbu škole. Spolu s Frankom sme sa teda vydali von zo sály.

Keď sme sa vrátili naspäť, miesto baliacich papierov sa tam nachádzali tony farby na steny. Už som rozmýšľala, kto by mi spravil láskavosť a ja by som ho mohla namaľovať. Išla som hneď za Charliem. Bol to super kamarát. Boli sme si podobní. Zatiaľ čo Melody bola populárna princezná a Liv jedna drsná feministka, ja som bola chlapčenský typ. Melody sa k Charliemu veľmi hodí. Aj keď by ste to na prvý pohľad nezbadali. Kedysi, som si bola ja zasa podobná s Liv. No dnes, už som viacej ako Charlie. „Charlie, čo sa tu preboha stalo, kým som bola preč. Nehovor, že som zmeškala nejakú dôležitú zábavu!" povedala som. „Začalo mierne pršať a omylom to pretieklo na steny," tvrdil Charlie. „Dali nám ju premaľovať!" natešene zvolal. Nadšenie však netrvalo dlho. „Matt, keď sa mi dostaneš do rúk," ručal Charlie, keď mu Matt naschvál pofarbil mikinu farbou. „Jaj, Charlie, prepáč, to bolo omylom," so smiechom sa ozval Matt. My vlky nič nerobíme omylom. Pomyslela som si. Poslala som Charlieho po farby. Po veľmi krikľavé farby. Išla som zohnať štetce. „Ty si to zobrala nejako vážne, Karin," ozval sa mi Frank za chrbtom. Natiahla som sa k nemu a pošepkala mu, čo ideme urobiť. Ostal v šoku. Ktovie z čoho. No, spamätal sa a išiel so mnou. Pomaly sme sa priplížili k Mattovej bande vymletých mozgov. Plechovky sme potichu vyložili na stôl. Otvorila som farby. Štetec namočila do rúžovej. Po špičkách som sa priblížila k Mattovmu chrbtu. A nakreslila mu tam Krištofa. Krištof bol bobor s obrovskými zubami. Spával s ním, keď bol Matt malý. Myslím, že si ho doteraz nosí všade. „Matt, kde máš Krištofa? Tvojho boblíka? Keby ťa teraz takto videl, asi by začal žiarliť!" ozvala som sa mu spoza chrbát. Štetec som namočila do neónovo oranžovej farby. Matt sa otočil a ja som mu prebehla štetcom po tvári. Po očiach. Schmatol svoj štetec a začal proti mne šermovať. Dve minúty som uskakovala, keď ma to prestalo baviť. Zobrala som mu štetec. „Na mňa nemáš, braček," zakričala som na celú sálu a posmešne sa zachichotala. Nahlas.