My Dear Love...

Kapitola 3. Počká na mňa ?

Frank

Vybral som si fakultu zelenú, teda BERKIFIR. Radšej by som bol BERTEKAD, ale to by ma asi vydedil. Môj super otecko, čo vám poviem. Akonáhle sme sa podľa fakúlt zaradili do štyroch, dokonale súmerných radov, naraz sme namiesto ľubovoľného oblečenia mali na sebe habity, s farebnými stuhami okolo krku. Samozrejme podľa farieb fakúlt. Okolo nás sa stoly začali pripravovať na slávnosť. Ja som prešiel k dievčaťu, s ktorým som sedel vo vlaku. Zmenila sa z čierno-bielej na čierno-fialovú. „Ahoj, ja som Frank, Frank Layak," predstavil som sa nemotorne. V duchu som sa silno buchol po čele. Chvíľu sa na mňa divne pozerala no nakoniec sa predstavila: „Karin." To bolo ostré. No aj tak som sa cítil, akoby som chytil zlatú strelu na majstrovstvách. Usmieval som sa od ucha k uchu. Až jej to prišlo divné: „Čo sa tak usmievaš? Povedala som nejaký vtip?" rýchlo som chcel zahnať podozrenie: „To len tak zo zvyku. Máš pekné meno." Pozrela na mňa znechutene: „No, na rozdiel od teba."

Karin

Musím uznať že je pekný. Teda jeho meno je pekné. Volajte záchranku. Táto spoločnosť mi neprospieva. A rovno so mnou na psychiatriu, dobre? Už som ticho. Idem sa najesť.

Keď som pokojne dojedla, pár žiakov už tancovalo na parkete. Ja som ostala pri stene. Tancovať sa mi nechcelo. Akurát hrali Run od 1R. Úprimne, kedysi som tu pesničku milovala. No potom, teda teraz je to moja nočná mora. Ach, zase je tu. „Karin, nešla by si si so mnou zatancovať?" Frank, kto iný. Úplne som ho odignorovala a započúvala sa do pesničky.

Hearing whispers in the night
Voices filling up your mind
You're like a ghost of you
You've been drowning in the rain
Slowly saving up the pain
So deep inside of you

Tá pesnička hrala vtedy v nemocnici. Pripomenula mi... Už som nemohla v tejto miestnosti viac vydržať. Nechala som Franka na pospas pipkám a vybehla z miestnosti. Bežala som. Zastavila som sa na najvyššej veži školy. Zhlboka som dýchala, aby som sa mohla upokojiť. „Hej, Karin," volal na mňa profesor Mikistin. „Stalo sa niečo?" Nechcela som mu odpovedať: „Ale, nič, ale mám na vás jednu otázku." Profesor Mikistin zostal stáť na mieste: „Počúvam." Jemne som stíšila hlas: „Zomrel vám už niekto?"

Odpovedal po malej chvíli: „Áno." spustila som teda: „Všetci vravia, že čas všetko zahojí. No ja mám pocit, že sa nič nedeje." Profesor ma pozorne počúval. Nakoniec odvetil: „Čas možno zahojí rany, no nie jazvy. Tie pri nás ostávajú navždy. Vieme ich iba zmierniť. Ale aj tak to nie je v našich silách. Bolesť môže zmierniť iba láska." Už som sa chcela vytratiť, keď ma zastavil. „Počkaj, Karin. Na túto vežu si nemala ísť, je to proti poriadku. Nebudem ti dávať trest. Len mi musíš odpovedať na otázku: Vráti sa ten, kto ťa miluje?"

Frank

Som hlúpy. Veľmi hlúpy. Nemal som sa jej to opýtať. Viete, čo? Pošlite ma do blázninca. Och, idem si zacvičiť, vyčistím si hlavu. Našťastie, večierka tu nie je. Schmatol som teda bundu a vyšiel som z izby. Ak by mi niekto teraz povedal, že je jeseň asi by som ho niekam poslal. Je tu poriadna zima a to je ešte len september. Ale veď sme na severe Európy, niečo musím vydržať. Vybral som sa tým smerom, aby ma vietor poháňal. Asi po jednom kilometri som zastal a obzrel si miesto, kde budem cvičiť. Začal som rozcvičkou, aby som sa pri kun-fu, ktoré budem neskôr praktizovať nezranil. Nanešťastie terén bol hrboľatý a ja som spadol na zem. Vtom sa za mnou ozval zvonivý smiech. Otočil som sa ale nikoho som tam nevidel. Poobzeral som sa dookola a narazil som na Karin: „No tak si to poď skúsiť, keď ti je to také vtipné." Karin sa na mňa pozrela ako na zjavenie: „Ja necvičím takéto akrobatické výjavy, asi by som dopadla ako ty," a začala sa znova smiať. „A čo tu teda robíš?" pýtal som sa mierne urazený. „Behám, čo iné," odpovedala spokojne. „Je to taká predpríprava," rozprávala mi uvoľnene. „Predpríprava čoho?" pýtal som sa mierne zmätene. „No veď na skúšky do metlobalu! Kvôli tomu sa pripravuješ aj ty, nie?" prekvapilo ma, že ide do metlobalového tímu. Moc dievčatok sa tam nehlási. Zrazu jej potemnela tvár. „Sorrko, musím ísť na niečo som si spomenula," a bez pozdravu odišla. Ešte som sa za ňou obzeral. Behala fakt rýchlo. A to som si myslel, že ja bežím rýchlo. Zjavne som oproti nej nula.

Aká si myslíte, že bude odpoveď na profesorovu otázku?                                                                                              Vráti sa ten kto ťa miluje?                                                                                                                                                           Dajte mi vedieť váš názor do komentára.