My Dear Love...

Kapitola 29. Koniec tajomstvu- časť druhá

Karin (To isté ráno, len z pohľadu Karin)

Natešená som sa vracala zo záhrad z môjho a Frankovho stretnutia, keď som vtom zbadala muža v čiernom schovávať sa za jedným z múrov. O môj bože len to nie. Nie. Nie. Nie.
Nie dneska. Nie teraz. ,,Viacej nápadne to nešlo?" Zasyčala som naňho a ťahalo ho dnu. 

,,Prečo si prišiel, Oliver?" ,,Myslím, že presne vieš prečo. Zajtra bude začiatok konca. Ako dobre to znie, však?" "Ach, buď už ticho ty hlupák. Prečo teraz? A prečo ste vlastne takú dobu čakali?" ,,Ale, ale, že by sa tu niekomu zapáčilo?" ,,Neodpovedaj mi protiotázkou." ,,Fajn, fajn, ale odpoveď nemám. Len počúvam rozkazy. Mám ti odkázať priebeh plánu. A hlavne nič nepokaz, tvoj otec na teba spolieha, chod zavolať Matta aby sme to mohli prebrať."

Bračeka som našla koketovať s jeho priateľkou, Liv. Trhalo mi srdce ich takto vidieť, ale čo som mala robiť? Nenápadne som mu zamávala spoza rohu a on na mňa vypleštil tie jeho obrovské oči. Rýchlo sa ospravedlnil Olívii a utekal za mnou. ,,Povedz mi prosím, že nejde o to o čo si myslím, že ide." ,,Oliver je tu." ,,Si zo mňa robíš srandu. Nemôže tu byť. Všetko začalo byť dobré, mám kamarátov, mám priateľku, dobrý priemer, nemôže sem proste prísť a všetko pokaziť." ,,Mne je to moc ľúto, Matt." ,,Och, Karin veď ty za to nemôžeš." ,,Nikdy som nemala milovať, veď som si to od začiatku vštepovala, neviem kde sa stala chyba, ja..." A vtom sa mi zlomil hlas. Slzy sme mali obidvaja nakrajíčku, ale ani jeden z nás si ich nemohol dovoliť. 

O pár hodín neskôr

Čakala som za rohom, keď zaznel prvý výbuch. Pevne som chytila Kristiánovu ruku a utekala s ním dozadu, kde sme mali podpáliť ďalšiu. A za ňou ďalšiu a ďalšiu. Začuli sme prvé kroky vydesených detí, ktoré sa náhlili pozrieť sa čo sa stalo. Našou prvou úlohou bolo vylákať z izieb von profesorov. A tak sa aj stalo po odpálení štvrtého granátu. Jedna časť odpálila aj časť schodiska, po ktorom kráčali, teda skôr utekali ľudia. Naši ostatný vojaci zatiaľ strieľali alebo inak útočili na profesorov, ale nie vždy sa trafili a guľky alebo tržné rany končili na nevinných ľuďoch. Musela som od toho odvrátiť pohľad, od tých zranených tiel a aj tak som mala inú robotu, nenápadne zaútočiť zozadu na jedného profesora, pri ktorom by mal náš človek problémy.  Podľa inštrukcii by som mala dvakrát zatočiť vpravo a tam by sa mala nachládať pasť na jedného z profesorov. Keď som sa chystala pohnúť z miesta ucítila som silnú bolesť v lýtku. ,,Nepokaz to Karin! A toto ber ako varovanie!" Zvolal po mne jeden z mužov, ktorý sa pravdepodobne dopočul o mojom zlyhaní na jednej z misii. Pálčivá bolesť ma nemohla zastaviť, takže som sa rozhodla opäť utekať v smere plánu. Síce som mierne pokulhávala, ale ani to ma neodradilo zabočiť za prvý roh. Na chodbe na ktorej som  opäť mala zahnúť som uvidela Franka s Charliem a babami. Ak by zahli doprava čakala by ich istá smrť. A to som tak nemohla nechať. Vykríkla som: ,,Bežte. Rýchlo doľava! Rýchlo!" Ja som však musela pokračovať v inom smere. Očividne mi však moc neverili, keďže tam stále stáli. Keď som sa pozrela do Frankových čokoládových očí, mala som chuť mu vbehnúť do náručia a povedať mu ako moc toho ľutujem, a ako veľmi ho ľúbim, ale namiesto toho som len hrdo zdvihla hlava a poobzerala sa okolo seba, či ma náhodou nešpehuje Oliver alebo niekto iný. Keď som si bola istá, že vzduch je čistý tak som prebehla na druhú stranu k nim. ,,Bežte! Je to tu nebezpečné!" Snažila som sa ich popohnať vpred. ,,Karin o čo tu ide?" Pýta sa ma Frank. Keby  len vedel ako moc mu chcem všetko vysvetliť, na to však nebol čas, keďže na mňa niekto zrazu skríkol: ,,Karin!" ,,Sakra. Bežte a nikdy sa nezastavujte. Bežte hore. Je to mýtus." Stihla som im ešte povedať, než som sa rozbehla opačným smerom. Slzy sa mi kotúľali po tvári, ale nemohla som sa zastaviť. Vedela som, že toto už asi nikdy nenapravím. Vidieť to jeho sklamanie v tvári mi spôsobovali ďalší záchvat plaču Moje srdce sa rozpadalo v mojej hrudi na malé kúsky, ale musela som sústrediť, aby som sa nezranila, a tak som zahnala svoje emócie do úzadia a rozväzovala som  našich mužov.

S Mattom sme prehľadali celé prvé poschodie a zbierali sme zranených vojakov a pomáhali im na nohy. Všetky deti boli už vonku, teda v to sme aspoň dúfali. Dneska som nezohrala nijakú dôležitú úlohu, pokiaľ nerátam to, že som ich dostala do školy. 

Keď sme vychádzali na druhé poschodie, tak sme započuli bolestivý ston a náš krok sa zrýchlil.  Keď sme zbadali komu ten nárek patril tak sa mi tep dvojnásobne zrýchlil. Patril Frankovi. Rýchlo som k nim pribehla. ,,Preboha, veď ty krvácaš. " Išla som sa mu dotknúť tej rany, ale jeho hlas ma zastavil. ,,Ty sa ma nedotýkaj, zradkyňa." ,,Možno som na druhej strane, ale to neznamená, že som vám niekedy chcela ublížiť. Tak sa teraz nesprávaj ako decko a povedz mi čo sa ti stalo aby som ti mohla pomôcť." ,,Možno o to nestojí." Ozvala sa Liv. ,,Láska, musíš mi veriť, nerobíme to dobrovoľne, veď ja ťa milujem nikdy by som ti nechcel... Pre pána kráľa veď ty si zranená!" ,,To nič nie...Ach" Liv nemala šancu sa už brániť, pretože Matt ju zobral na ruky. Ja som sa opäť so starosťami obrátila na Franka. ,,Možno nechceš moju pomoc, ale ja ťa tu nenechávam zomrieť." A s takýmito slovami som vytasila svoj kord. Všetci na mňa vytreštili oči. ,,Len pre prípad. Avšak teraz vás odtiaľto musíme dostať. Ale kadiaľ?" ,,Celé dolné podlažie sa chystajú podpáliť, takže tam bezpečne nebude." ,,Rovnako ich nemôžeme zobrať za ostatnými, pretože tam majú nariadené útočiť." ,,Potom ich musíme zobrať na sever." ,,Tam sú však naši." ,,Pôjdeme do lesa." 

,,Vzduch je čistý, rýchlo bežte." ,,A čo ty?" ,,Hádam ti zrazu záleží na zradkyni?" ,,Možno mi nikdy neprestalo." ,,Keď všetko pôjde hladko, tak sa stretneme pri chatke. Ja vám zatiaľ idem zabezpečiť bezpečnú cestu." ,,Karin, počkaj." ,,Áno?" Frank si z ruky sňal jeho náramok, s ktorým sa zvykol hrávať, keď bol nervózny a podal mi ho. ,,Pokús sa mi ho vrátiť, dobre?" ,,Budem pre to robiť všetko, láska." Vtisla som mu bozk na líce, ale on si ma pritiahol do bozku na pery. ,,Nerád vás ruším hrdličky, ale nemáme moc času." 

Vonku z hradu

Keď som pozrela za roh školy, tak som tam nevidela stáť nikoho iného ako môjho otca. Nestihla som sa však dostatočne včas schovať naspäť a tak si ma všimol a privolal ma k sebe.
,,Máš nejaké komplikácie?"
,,Nie, všetko ide podľa plánu."
,,Áno? Lebo podľa plánu by s tebou mal byť Matt ty odporná zmija." Silno ma chytil za zápästie a ťahal smerom k žiakom.
,,Šéfe, niekto nás udal." Keď tieto slová niekto vyriekol, tak nastala este väčšia panika ako vnútri.
,,Ak si to bola ty, tak ťa zabijem ty suka. "
Mňa však tieto jeho slová vôbec netrápili, vedela som, že toto je môj koniec, tak som nechcela svoje posledné sekundy plytvať na takého hajzla akým bol môj otec a rýchlo som vbehla do školy.