My Dear Love...

Kapitola 9. Je záhadná

Frank

Zostal som v šoku. Nemala prečo zostať. Strašidelný fakt. „Karin, toto nehovor," snažil som sa ju upokojiť. Oči mali búrkovú farbu a naplnili ich slzy. „A čo napríklad kvôli tvojim súrodencom?" snažil som sa na niekoho prísť. „A čo tvoja rodina, mama, otec," pri tomto oslovení si nechutne odfrkla. Zdvihla sa. „A čo kvôli mne?" zašepkal som ale ona už odišla. Nebránil som jej. Dokonca prišiel aj kamarát Charlie, ale on mi nepomohol.

Karin

Boj medzi smútkom a hnevom. Asi takto som sa cítila. Navyše som naňho nevedela zabudnúť. Na jeho tvár. Och, založila som si tvár do dlaní. Medzitým som už bola v mojej izbe. Spolu s mojim uterákom som nádejne vošla do kúpeľne. Dúfala som, že sa mi utriedia myšlienky. Kvapky mi dokonale, v rytme a pravidelne zmývali moje problémy. Chcela som mať taký život. Jednoduchý. Ľuďom sa nepáči taký život, ale mne hej. Mať normálnu rodinu, kamošov, bývanie. Nič z toho nemám. Ale máš Franka. Nie, nemám. Ale chcela by si ho. Hej, a ako. Počkať, čo to táram. Asi už nie som normálna. Nie, nechcela by som ho. Rozhodne nie. Ach, čo ten chlapček so mnou robí. Ako fakt, kvôli nemu sa tu musím hádať so svojím svedomím. Sprcha nepomohla, nevadí. Išla by som si zabehať, ale mám mokré vlasy. Som obmedzená, chápete.

Frank

Nemohol som uhnúť pohľadom od tých dverí. Priťahovali ma. To nie tie dvere ale Karin, ty idiot. Moje svedomie má krásny slovník, že? Medzitým, ako som sa hádal so svojím svedomím mi Charlie rozprával o svojom rande. Úprimne, kašlem na neho. „Hej, Frank, počúvaš ma?" hups. „Sorrko, nie," priznal som sa. „Nechcem ťa strašiť, môj drahý spolubývajúci a výborný kamarát, ale si tou babou posadnutý," priznal namiesto mňa Charlie. „Škoda len, že nie je moja," rozprával som svoje utrpenia. Myslel som na ňu každou sekundou. Bola taká krásna. Tie oči. Ach, bože, a tá vôňa jej vlasov. Slastne som si vzdychol. Prebudil ma Charlie: „Aká je?" pýtal sa zvedavo. „Fuu, je záhadná. Je milá, no jeden malý krok mimo a pohltí ťa neznášanlivým pohľadom. Potom sa nahnevá, potom sa rozplače. „Tak buď taký aj ty. Buď voči nej neznášanlivý, záhadný, nedostupný," poradil mi. Toto radšej ale skúšať nebudem. Mohol by som ju nadobro stratiť.

Karin

Prisahám Bohu aj všetkým svätým, že nikoho nenávidím viac ako svojho otecka. Dostala som pekný list, od neho. Citujem: „Si úplná nula. Dostala si dvojku z histórie. Mohla si ísť na olympiádu, ale kvôli tej dvoje ťa budú brať za neschopnú. Zničila si to." Toto sú pekné slová rodiča, ktorý chce povzbudiť svoje dieťa, ktoré po štyroch rokoch neučenia sa, prišlo na novú školu. Asi tak. Hups. Troška som sa zabudla a hodila vázu o stenu. Nečakané sa stalo pravdou, rozbila sa. Kašlem na ňu. Teraz sa musím venovať niečomu dôležitejšiemu. Myslíš Franka? Ako fakt? Isteže nie. Idem si zabehať. Vtom, spomenula som si na mamičku. Ona vždy vedela kedy je dosť. Vedela utíšiť rodinné hádky. Vždy som ju mala radšej ako otecka. Veď, ako by som aj nemohla. Otec sa vždy iba hral na rodiča. Nikdy ním naozaj nebol. Do očí mi vkĺzli slzy. Hoci mamička nebola perfektná a mala vždy radšej Matta, veľmi mi chýba.

Frank

Cvičil som kun-fu. Pritom som nevedel zabudnúť na Charlieho myšlienky. Prehadzoval som si ich v hlave. Nepáčili sa mi, ale rozmýšľal som nad nimi. Divné. Vychádzal som z budovy, keď som narazil na Karin. Voňali jej vlasy. Zas tá citrusová vôňa. Utierala si pot z čela. Zabudol som na akýkoľvek Charlieho plán. Bola dokonalá. „Čo robíš?" pýtam sa jej. „Ale, nič, trénujem," povedala pokojne. Povedala pokojne, chápete. Bola vyrovnaná. Ani podráždená, nahnevaná, smutná. Bola milá. Zaskočilo ma to. Čo zaskočilo. Dostal som infarkt.