Kľúčová dierka s dvoma kľúčmi

17. Pocit viny

Luis

Nikdy som si neuvedomil, ako desivo môže pôsobiť park v tme. Halúzky stromov sa ohýbali ku mne, hojdačky vŕzgali, po lavičkách sa tiahla námraza. A vtedy som zbadal Jasona. Sedel na jednej z lavičiek, schúlený v klbku, pri jeho nohách bol položený veľký ruksak.

„Jason!" vykríkol som a rozbehol som sa k nemu.

Chlapec v momente vstal, no nerozbehol sa mi naproti, len potichu vyslovil moje meno: „Luis."

Dobehol som k nemu a pevne som ho objal. On mi objatie v momente opätoval, pričom sa celý triasol. Silno som ho stisol vo svojom náručí a až keď sme sa pustili, konečne som sa mu pozrel do tváre.

„Panebože..." pošepkal som. Na nič iné som sa nezmohol.

Jasonová tvár bola celá mokrá, ťažko povedať, či viac od dažďa, alebo od sĺz. No to nebolo to najhoršie. Pod nosom mal veľký fľak zaschnutej krvi, pera mu ešte stále trochu krvácala, jedno sklíčko okuliarov mal mierne puknuté a pod okom mu pomaly začínal vznikať monokel.

Bolo mi z toho tak neuveriteľne smutno, že mi začali opäť tiecť slzy. „Jason." V tichosti som chytil chlapcove ruky, ktoré boli studené ako ľad.

„Ja neviem, čo mám robiť," pošepol Jason neprestávajúc sa triasť.

„V prvom rade pôjdeš ku mne, umyješ sa a ohreješ sa," pošepol som a opatrne som mu dal bozk na rozbité pery, tak aby ho to nebolelo. Do jednej ruky som schmatol jeho batoh, druhou rukou chytil jeho ruku a začal ho pomaly ťahať von z parku.

Bol to zvláštny pocit. Väčšinou som bol totiž ja ten, ktorého bolo treba zachraňovať, ja som bol ten, za ktorým Jason došiel kdekoľvek, zobral ma za ruku a poľutoval ma. Teraz to bolo naopak. No toto bola špeciálna situácia. Situácia, ktorej sme sa báli pravdepodobne ešte skôr ako sme začali byť oficiálne spolu a dúfali sme, že nikdy nepríde. A keď prišla, boli sme úplne bezradní.

Dotiahol som Jasona až k maminmu autu. Hneď čo mama zbadala, v akom stave môj priateľ je, vyskočila z auta a rozbehla sa k nemu. „Panebože, chlapče, ty vyzeráš. Rýchle nastúp dnu, ruksak ti hodím do kufra."
Jason len v tichosti, takmer nečujne, poďakoval a následne nastúpil dovnútra.

Cesta domov bola snáď ešte tichšia ako cesta smerom k parku. Po celú dobu som hľadel do spätného zrkadla, aby som videl na Jasona sediaceho vzadu. Chlapec sedel takmer bez pohnutia, hľadel do zeme a po tvári mu tiekli slzy. Vyzeral úplne bez života, akoby ho opustila všetká radosť a energia. A vo mne sa ešte viac prehlbovali všetky pocity, ktoré som cítil. Strach, smútok, hnev a vina.

Hneď, čo sme prišli domov, mama prebrala vodcovskú úlohu. Očividne konečne pochopila, že to je naozaj vážne.

„Bež rýchlo do vane, Jason, a daj si horúcu sprchu. Ja ti zatiaľ pripravím Tessinu izbu. Luisova sestra je aj tak na výške a jej izba je po celý rok prázdna, býva v nej len cez prázdniny, takže nikomu nebude vadiť, keď tam budeš.

„Ďakujem, naozaj," pošepol opäť Jason, no stále sa nepozrel do očí ani mne, ani mojej mame a vybral sa smerom do kúpeľne aj so svojim ruksakom.

Keď odišiel, mama na mňa kývla. „Poď, pôjdeš mi pomôcť navliecť perinu a vankúš."

Za normálnych okolností by som protestoval, že odo mňa chce aby som navliekol cudziu posteľ, no teraz som ju bez slova nasledoval.

„Luis," začala pomaly mama, kým sme spolu pripravovali Tessinu posteľ, ktorá bola od začiatku školského roka nedotknutá, „môžem sa ťa opýtať, čo sa vlastne stalo? Prečo Jasona vyhodili?"

Na moment som sa zasekol. Chápal som, že ak má zostať Jason u nás, chce mama vedieť, o čo ide, ale... nemohol som jej to povedať. Nie bez jeho zvolenia.

„Prepáč, mami, ale... to je asi jeho súkromná vec," odpovedal som, aj keď sa vlastne jednalo o súkromnú vec nás oboch.

„Okay," mama sa na moment odmlčala, „ale nie sú v tom drogy, alebo niečo také, že?"

Prekvapene som sa na ňu pozrel. „Nie, mami! To naozaj nie! Ako ťa to vôbec napadlo, veď Jasona poznáš."

„Ja viem, ja viem," mama kývla rukou, „len som chcela mať istotu." Prekrútil som očami a asi prvýkrát za ten večer som sa mierne pousmial.

Jason sa o pár minút vrátil z kúpeľne. Stále vyzeral zničene, no už aspoň o trochu menej ako pred tým. Na tvári už nemal zaschnutú krv, nebol taký bledý a v jeho očiach síce stále chýbala akási iskra, no už sa aspoň nedíval do zeme.

„Máš teda pripravenú izbu," povedala moja mama a kývla na dvere od Tessinej izby, „tak sa tam pokojne bež zložiť.

Jason prikývol a pozrel sa mojej mame priamo do očí. „Ďakujem... ste ku mne veľmi milá, som vám strašne zaviazaný."

Moja mama sa naňho usmiala a ja som videl aké úprimné je to gesto. „To je naozaj v poriadku, Jason, sme tu pre teba."

Tiež som sa usmial a v tej chvíli som bol naozaj rád za moju mamu. Áno, nebola vždy stopercentne dokonalá, často chodila domov neskoro, niekedy až prehnane prežívala úplné maličkosti, no vždy robila všetko pre to, aby sa jej deti mali čo najlepšie a boli čo najspokojnejšie a bola chápavá aj v situáciách, kde by iní rodičia možno neboli. Ako bola napríklad táto.

„A teraz už bežte spať," mama na nás mávla rukou, „pokiaľ chcete, môžete zajtra vynechať nejakú jednu-dve prvé hodiny v škole, aby ste sa dospali z tejto noci, ale aj tak vás zajtra čaká aspoň nejaká tá škola. Tak šup. Do postele."

„Tak dobrú noc," pošepol Jason a konečne sa mi pozrel do očí. „Dobrú," pošepol som, pričom som ústami naznačil nenápadný bozk.

Sám som sa pobral späť do svojej izby, no neľahol som si do postele, miesto toho som sa usadil ku dverám na koberec a pozorne som počúval. Až keď som s istotou započul buchot maminých zatvárajúcich sa dverí, pomaly som sa postavil a opatrne som vykĺzol von z izby.

„Jason?" pošepol som ticho, keď už som stál v Tessinej izbe, „spíš?"

„Ako by som mohol," zamrmlal blondiak spod periny, no následne si sadol a pozrel na mňa, „deje sa niečo?"

„Ja len," začal som, nervózne si žmoliac ruky, „či si nechceš ísť ľahnúť ku mne? Neboj, vieš, že moja posteľ je dostatočne veľká pre nás oboch."

„A nebude to tvojej mame vadiť?" opýtal sa Jason, zatiaľ čo tápal rukou po nočnom stolíku pravdepodobne v snahe nájsť svoje okuliare.

Mávol som rukou: „Možno z toho bude prekvapená, ale ona to pochopí. Tak ideš?"

Jason ešte chvíľu mlčal, no napokon prikývol a vybral sa za mnou do mojej izby.

„Mám rád tvoju izbu," pošepol, keď sme už stáli na koberci u mňa v izbe, „je strašne priestranná, no zároveň pôsobí útulne so všetkými tými vankúšikmi, plyšákmi a mäkkým kobercom."

Šťastne som sa naňho usmial: „Som rád."

Prešiel som k mojej posteli, pričom som si dával pozor, aby som nestúpil na nejaké písacie pomôcky, zošity, oblečenie, či obaly od sladkostí a čipsov, ktoré sa mi váľali po zemi a ľahol som si na posteľ: „Tak poď sem."

Jason zostal na moment nehybne, akoby snáď váhal, či naozaj môže, no napokon sa vybral mojim smerom a šupol sa ku mne pod perinu.
V momente si ma vtiahol do objatia. Ja som ho v rýchlosti objal naspäť, svoju tvár som strčil do jeho hrude, počúvajúc jeho rýchly tlkot srdca. Jason mi zopárkrát venoval bozk do vlasov a následne sa z ničoho nič rozvzlykal. Nič nehovoril, len plakal do mojich vlasov, jeho slzy mi stekali dolu tvárou.

A ja som tiež mlčal, len som si jeho telo pritískal čo najbližšie tomu môjmu, rukami som ho hladil po chrbte. Prial som si vedieť, čo povedať, no nevedel som. A pocit, že ja som vlastne vinníkom, sa len stupňoval...