Kľúčová dierka s dvoma kľúčmi

8. Tá chvíľa pri jazere

Jason

S hlavou plnou zmätených myšlienok som zišiel dole schodmi a vošiel do izby, ktorú som zdieľal s Luisom. Na moje veľké prekvapenie bola izba prázdna.

„Luis?" vyslovil som a opatrne som nazrel do kúpeľne, no ani tam som môjho najlepšieho kamaráta nenašiel.

Kde je? Preblyslo mi hlavou a začal som mať nepríjemnú predtuchu, že sa niečo stalo. Z vačku som vylovil mobil v pláne Luisovi napísať, keď som si všimol, že v triednej konverzácií sú nejaké nové správy. Ťuknutím prsta som konverzáciu otvoril, čakajúc len nejaké otázky ohľadom učiva či zajtrajšieho programu, no z toho, čo som zbadal, sa mi takmer podlomili kolená.

V našej triednej skupine krásne žiarila fotografia, na ktorej sme boli ja a Cleo so spojenými perami. Cathrine nás pravdepodobne v tej chvíli odfotila bez nášho vedomia a poslala fotku do skupiny s popisom: „Náš najnovší triedny párik".

Cítil som ako celý červeniem od hnevu, ako sa mi trasú ruky, ako v nich stále silnejšie zvieram mobil. Ako si to vôbec mohla dovoliť? Odfotiť nás bez dovolenia a ešte to zdieľať s klamstvami o tom, že spolu snáď niečo máme?

Prešiel som prstom ku klávesnici v pláne do skupiny niečo napísať, aby som vyvrátil tie klamstvá, no vôbec som netušil ako začať. Všeobecne som nerád písal do triednej skupiny a už vôbec nie ohľadom takýchto tém. Budem to proste musieť vyriešiť inak. Môžem ísť za Cathrine a poprosiť ju, aby tu fotku zmazala, alebo môžem poprosiť Luisa, nech napíše do triednej skupiny niečo za mňa...

Luis, prebleslo mi hlavou a ja som si uvedomil, že ešte stále som nevyriešil otázku toho, kam zmizol môj najlepší kamarát.

Mohlo by jeho zmiznutie snáď súvisieť s tou fotkou v skupine? Nie, to nedáva zmysel... Alebo?

Moje myšlienky sa začali rozbiehať všetkými možnými smermi a ani jeden z nich sa mi nepáčil. Vedel som však, že či už Luisove zmiznutie súvisí, alebo nesúvisí s tou hlúpou fotkou, musím ho nájsť.

Rýchlo som si obliekol sveter, na ktorý som si prehodil kabát a vybehol von z izby. Prebehol som dole schodmi a dúfajúc, že si ma nikto nevšimne som vybehol von. Predsa len, nezáleží na tom, koľko máme rokov, učiteľky by asi neboli práve nadšené, keby niekto z nás pobehoval neskoro v noci po vonku.

Chvíľku som blúdil po parkovisku svietiac baterkou na mobile, keďže už bola dávno tma, následne som sa vybral na detské ihrisko kúsok od hotela. No nech som sa pozeral kamkoľvek, nikde som môjho ružovovlasého kamaráta nevidel. A správy, ktoré som písal snáď každú druhú minútu, zvysoka ignoroval.

Pomalým krokom som sa vybral cez cestu smerom k lesu oproti hotelu. Kráčal som dole lesnou cestičkou, dávajúc si pozor, aby som sa nepotkol na nejakom vyŕčajúcom koreni a cítil som, ako sa hotel za mojim chrbtom vzďaľuje.

O pár minút som prišiel ku krásnemu okrúhlemu jazeru, ktoré som túžil vidieť od prvého dňa ako sme prišli. Jeho hladina bola pokojná, len miestami sa ligotala od mesačného svetla. A vtedy som si všimol Luisovú malú, mierne zavalitú siluetu na jeho okraji. Sedel tesne pri začiatku jazera v tureckom sede, pričom vytváral dlhou paličkou vo vode kruhy.

„Luis!" vykríkol som od nadšenia, no hlavne od úľavy a rozbehol som sa k môjmu najlepšiemu kamarátovi.

Ružovovlasý chlapec na mňa prekvapene pozrel, no následne sa mierne pousmial: „Oh, ahoj Jason, deje sa niečo?"

„Či sa niečo deje?" vykríkol som takmer až nahnevaným tónom, pričom som rozhodil rukami. „Luis, záhadne si zmizol, ani si neodpisoval na správy, všade som ťa hľadal a ty sa ma pýtaš čo sa deje?"