Kľúčová dierka s dvoma kľúčmi

9. Jason.exe prestalo fungovať, čaká sa na reštart

Jason

Ťažko povedať, ako dlho sme tam sedeli, no po chvíli mi ten krásny moment začalo silne ničiť to, aká mi bola strašná zima. Pozrel som sa na Luisa, ktorý bol zababušený v svojej mikine a bunde a vyzeral, že ho zima netrápi tak ako mňa. Usmieval sa na jazero a nepúšťal moju ruku. Vyzeral tak trochu ako v tranze a bolo mi až ľúto ho prerušiť, no skutočne mi pomaly, ale isto začínal primŕzať zadok.

„Uhm, Luis," povedal som opatrne, „nechceme sa už vrátiť? Neviem ako tebe, ale mne začína byť celkom zima."

Luis sa mierne mykol, akoby sa práve zobudil a v rýchlosti mi pustil ruku, čo ma, priznávam, mierne zabolelo.

„Jasné, už je asi celkom dosť hodín a aj keď sú mi pravidlá učiteliek do značnej miery ukradnuté, nechcem byť nimi roztrhaný za to, že sa túlam v noci po vonku."

Obaja sme sa zdvihli a vybrali sa lesnou cestičkou naspäť do hotelu. Mlčali sme, no nebolo to trápne ticho, ale ani prijemné, skôr napäté. Niečo sa práve stalo a niečo väčšie sa ešte len malo stať.

Vošli sme do izby a Luis sa v momente zvalil na svoju posteľ. Ja som sa tiež vybral ku svojej posteli, keď ma chlapec z ničoho nič zastavil. „Počkaj! Nechceš ísť radšej sem ku mne do postele?"

Celý som stuhol a prekvapene som naňho pozrel: „Uhm... P... prečo?"

Luis pokrčil plecami a zahľadel sa do stropu. „Neviem, chcem sa ešte s tebou rozprávať a úplne sa mi nechce kričať na druhý koniec miestnosti."

„Ale... podľa mňa sa na tú posteľ dvaja nezmestíme," pokračoval som hľadajúc výhovorky, aby som si k nemu nemusel ísť ľahnúť. Vedel som totiž, že po tom čo sa udialo pri jazere, by som to teraz naozaj nezvládol.

„To som až taký široký?" opýtal sa ma Luis, pričom sa mierne šibalsky uškrnul.

„Nie si široký," zamrmlal som a prišiel som bližšie ku jeho posteli, „len je podľa mňa tá posteľ moc úzka na to, aby si na ňu mohli pohodlne ľahnúť dvaja ľudia vedľa seba."

Luis prekrútil očami. „Ale ty si ku mne nemusíš ľahnúť, trdlo. Pokojne si proste sadni k mojim nohám. Tak som to myslel."

Luis sa na moment odmlčal a následne so šibalským úsmevom pohladkal miesto vedľa seba. „Ale ak veľmi chceš, pokojne si sem aj ľažkaj do môjho objatia."

Nahnevane som zaškrípal zubami, ani nie tak z hnevu na Luisa, ale skôr na svoj zamilovaný mozog, ktorému nedošlo, ako to Luis myslí a usadil som sa na kraj jeho postele, k jeho nohám.

„O čom teda chceš hovoriť?" opýtal som sa ho, keď už som bol pohodlne usadený.

Luis sa nadvihol a posadil sa oproti mne. „Ja... ale to je jedno."

„Nie, hovor," povedal som. Stále som mal pocit, že sa niečo stalo, že bol dôvod, prečo vyzeral tak smutne, keď som za ním prišiel ku jazeru.

Luis mávol rukou: „Nechaj to tak. Poďme sa radšej baviť o tom, čo budeme robiť zajtra počas poobednej pauzy. Mohli by sme zájsť na to detské ihrisko a-"

„Luis, počkaj," zastavil som ho a chytil ho za rameno, „súvisí, hmm, súvisí to, čo si mi chcel povedať s tým, prečo si vyzeral tak smutne, keď som prišiel k jazeru?"

Luis sa na mňa prekvapene pozrel a následne sa zahľadel do zeme. „Možno..."

„Tak potom to skutočne chcem počuť. Viem, že nie som nijaký expert na to, čo sa týka emócií, ale naozaj chcem vedieť, prečo bol môj najlepší kamarát taký smutný."