Kľúčová dierka s dvoma kľúčmi

4. Život (našťastie) nie je fanfikcia

Jason

Toto je zlý sen. Som o tom presvedčený. Toto sa nedeje. Je to len zlý sen. Sedel som napnutý ako lata hľadiac na sedadlo predo mnou. Mysľou mi prebiehali všetky fanfikcie, ktoré som kedy čítal, ktoré začínali tým, že dvaja ľudia boli donútení spať na jednej izbe. Sami. Ako ja a Luis. A ja som dobre vedel ako tieto fanfikcie končia.

Som si istý, že tam bude iba jedna posteľ. Alebo, že posteľ jedného z nás bude pokazená a budeme musieť spať spolu.

Vedel som, že v takej chvíli urobím nejakú hlúposť a Luis zistí, čo k nemu cítim. Už tak som bol dostatočne nervózny z celého výletu, z toho, že neudržím jazyk za zubami a pocity zamknuté v srdci a táto situácia tomu jednoznačne nepomáhala.

Luisovi to však bolo očividne úplne jedno. Ruky mal opreté o okno autobusu, sklo sa mierne zahmlievalo od toho, ako blízko k nemu mal svoje ústa, jeho oči boli sústredene otvorené dokorán, akoby snáď počítal lampy popri ceste.

„Uhm, čo robíš?" opýtal som sa ho, sčasti preto, lebo ma to naozaj zaujímalo, no hlavne kvôli tomu, aby som prišiel na iné myšlienky.

„Sledujem napínavý závod," odpovedal Luis nespúšťajúc zrak z okna, „kvapka naľavo versus kvapka napravo."

Nechápavo som nadvihol obočie: „Hm? Ako to myslíš?"

Luis miesto odpovede ukázal na sklo. Medzi náhodnými kvapkami, rozloženými po celom jeho povrchu, sa tiahli dve tesne vedľa seba tečúce nadol. Musel som sa pousmiať. Všetci v autobuse čumeli do mobilov, niektorí si čítali, alebo sa o niečom zhovárali. Ale Luis nie. Ten usporiadával v svojej hlave dôležité závody dvoch dažďových kvapiek. Niekedy sa skutočne choval ako malé dieťa, no mňa to od neho neodrádzalo, práve naopak, miloval som ho za to ešte viac - za jeho čistú, bláznivú spontánnosť.

„Áno!" vykríkol Luis a nadšene zdvihol ruku do hora, „Pravá kvapka vyhrala! Ja som to vedel!"

Zasmial som sa: „Som na teba hrdý."

„To by si mal byť," Luis na mňa vyplazil jazyk.

„Počúvaj," začal som, pričom som sa podvedome poškrabal na zátylku, „budeme teda spolu... teda spať spolu! Teda spať na izbe spolu... proste... mať spolu izbu... však?"

Zahryzol som si do pery, cítiac ako sa červenám. Prečo musím byť tak zmätočné sociálne nemožné trdlo?!

„Jasné," odpovedal Luis, pričom mierne nadvihol obočie, „teda, jedine, ak nechceš byť na izbe s niekým iným."

„Nie, to určite, nie," odpovedal som, „skôr sa pýtam preto, keby si náhodou ty chcel byť s nejakým iným spolužiakom."

Luis sa uškrnul a následne sa mierne zasmial: „Moment, ty máš pocit, že sa bavím s niekým iným z triedy okrem teba?"

„Človek nikdy nevie," odpovedal som a ucítil som, ako sa znova červenám. Bola to hlúpa otázka, dobre som vedel, že Luis si okrem mňa z triedy s nikým moc nerozumie, no i tak... Musel som sa ho na tú izbu nejak opýtať. Chcel som si byť proste istý tým, že naozaj budem na izbe s ním.

Po troch hodinách cesty sme konečne dorazili na hotel. Vystúpil som z autobusu a poriadne som si natiahol telo, košeľa, ktorú som mal zakasanú do riflí, sa mi mierne povytiahla. Vzduch voňal po daždi, hotel pôsobil honosným, no zároveň útulným dojmom, v diaľke medzi stromami bolo vidieť veľké jazero.

„Tak, čo na to hovoríš?" opýtal sa ma Luis, ktorý si už medzi tým stihol vybrať kufor z batožinového priestoru. Z úst mu ešte stále trčala slamka z krabičkového džúsu, ktoré nám rozdali počas obednej pauzy spolu s jablkom a rezňom v žemli.

„Vyzerá to tu super. To okolie je nádherné, už sa neviem dočkať, kedy pôjdeme k tomu jazeru a ani ten hotel nevyzerá zle."

„Hej, vyzerá celkom dosť cool," Luis sa uškrnul a vybral si z úst slamku, „dúfam, že tu budú mať dobré jedlo."

„Som si istý, že horšie ako dnešný „obed" to určite nebude," odpovedal som nižšiemu chlapcovi so smiechom.

Luis mi úsmev opätoval: „Jeden nikdy nevie."

Po tom, ako sme si všetci vybrali batožiny, nás poslala učiteľka vybaliť sa na izby. S tlčúcim srdcom som stisol kovovú kľučku a otvoril som dvere. Na malý moment som zavrel oči v strachu, že keď ich otvorím, uvidím niečo, čo nechcem vidieť. Na moju veľkú úľavu vyzerala izba úplne normálne. Dve postele, každá na jednej strane izby, veľká skriňa, na jednej strane dvere vedúce pravdepodobne do kúpeľne. Proste úplne normálna izba. Žiadna manželská posteľ, ani zlomené časti na jednej z postelí, žiadne chýbajúce dvere do kúpeľne, ani romantické prvky v miestnosti.

Od úľavy som si vydýchol a mierne som sa pousmial. Možno to predsa len nejako prežijem bez ujmy na psychickom zdraví.