Spolu to zvládneme 1.časť |Dramione| ✓

Nečakaný zvrat situácie

Poslednú hodinu sme mali s chrablomiľom. Zobral som Hermione jednu učebnicu zatiaľ čo sa venovala zapisovaniu poznámok.

Keď profesor potom oznámil že je koniec hodiny a sám odišiel, zostal som v triede. Hermiona chúďa hľadala tú učebnicu musel som sa usmiať.

"Hľadáš toto?" Ukázal som jej knihu v mojej ruke a ona sa na mňa zamračila.

Prišla ku mňe a chcela si ju zobrať, ja som sa ale postavil a ruku som zdvihol do vzduchu. Snažila sa, ale nedočiahla na ňu.

"Draco, daj mi tú knihu." Pozrela sa na mňa tými jej orieškovými očami, ktoré som tak miloval.

"Budem za to niečo chcieť." Usmial som sa na ňu ešte viacej. Aj ona sa usmiala a pobozkala ma. Chcela sa potom odtiahnuť ale ja som si ju za pás pritiahol bližšie. Bozk som prehĺbil a trošku som jej ho okorenil tým, že som sa pritom hral s látkou jej sukne. Vždy som jej dával priestor ale dnes som od nej chcel aby mi dala toľko, koľko mi je schopná dať. Vedel som že jej romantické predstavy si to nepredstavujú v učebni niekde na lavici, ale chcel som aby mi aspoň naznačila že sa mi oplatí snažiť sa ďalej o jej priazeň. A tak trošku som potreboval odvahu na to aby som sa jej to mohol opýtať.

To, že so mnou aspoň spolupracovala mi tú odvahu dodávalo. Pritlačila sa ku mňe bližšie a natlačila ma úplne na lavicu za mnou. Prekvapením pretože som to vôbec nečakal som jej vydýchol do úst. Cítil som aj to že sa do bozku usmiala. Kniha ktorú som mal v ruke mi vypadla na zem a ja som svoje obe ruky presunul na jej chrbát. Zase ma dostala do kúta z ktorého som sa nevedel dostať a v ktorom ma uveznila. Vedela totiž, že sa nebudem vedieť ovládnuť. Nakoniec to však ukončila so slovami: Nemôžem alebo ešte niesom pripravená. Vždy som potom mal nutkanie do niečoho buchnúť, ale nemohol som jej to mať za zlé.

Na chvíľu prestala a pozrela sa mi do očí. Zase, urobila to zase! Potom sa na mňa usmiala. Ako je možné že není v slizoline? Veď ona je taká malá mrcha, zapadla by určite hneď. Odtiahla sa odo mňa a zobrala si knihu zo zeme. "Ďakujem." Sladko sa na mňa usmiala a odišla. Zostal som tam stáť ako taký stĺp a nevedel som sa pohnúť.

Potom mi to došlo. Veď som sa jej to neopýtal! Vystrelil som z triedy najrýchlejšie ako to šlo. Zastihol som ju len pár metrov od triedy ale aj tak som bol dosť zadýchaný.

"Ty si si za tých pár sekúnd stihol zabehať maratón?" Opýtala sa ma s úsmevom na tvári. Jasný slizolinčan.

"Nie, ja som chcel..." Vydýchol som a oprel som sa o stenu aby som mohol pokračovať.

"Daj si na čas." Povedala mi ale ja som v jej hlase počul sarkazmus.

"Ten bozk...to nebo to čo som od teba chcel za tú knihu." Zdvihla na mňa obočie a nenechala ma to ani dopovedať.

"Ty si chcel niečo viacej? Ja potrebujem viacej času..." Teraz som jej do toho skočil ja, tým že som sa zasmial.

"To som tiež nechcel. Chcel som sa ťa opýtať..." A zrazu bola všetka moja odvaha niekde inde. Nikdy som sa nebál niekoho niečo opýtať, som predsa Malfoy, ale teraz som mal nervy. Nevedel som ako bude odpovedať a bol som z toho vystresovaný ako ešte z ničoho.

"No?" Opýtala sa ma a ja som vážne nevedel ako mám pokračovať aby som sa jej opýtať či so mnou na to rande vôbec pôjde.

"No len ma tak zaujímalo..." Ani som to nedokončil pretože na chodbe sa objavil niekto ďalší, kto mi tú odvahu dodal.

"Ruším vás hrdličky? Sami v opustenej chodbe a Merlin vie čo tu asi robíte." Stál tam Weasley.

"Tebe to môže byť jedno, Weasley." Zavrčal som na neho.