Spolu to zvládneme 1.časť |Dramione| ✓

"Čo sa vám na nej páči?"

Draco a Hermiona sa spolu odvtedy nerozprávali, ignorovali sa aj na spoločných hodinách, keď spolu sedeli.

Teda až dovtedy kým sa Draco rozhodol že bude jednať, pretože už ho to štvalo.

Draco pov

Grangerová si písala na pergament poznámky a ja som ju pozoroval s rukou pri ústach a poklepával som nohou aby som nevybuchol od hnevu, že ma ignoruje, pretože to je to čo neznášam, keď ma niekto ignoruje.

Keď si ma Grangerova nevšímala ani potom zakročil som.

"Prestaň ma ignorovať. Irituje ma to." Zavrčal som jej do ucha.

Nič, proste si z toho nič nerobila.

"Brutálne ma sereš." Zopakoval som.

Konečne si povzdychla ale inak zase nič. Nekomentovala to.

"Tak už mi aspoň niečo povedz." Povedal som už kľudný.

Grangerova si znovu povzdychla. "Čo by si chcel počuť?" Opýtala sa ma a ja som bol rád že znovu počujem jej hlas. Čo to so mnou je?

"Ja som ťa nechcel nijak uraziť, Grangerová." Povedal som pravdivo.

"Ja viem." Povedala ale stále sa pozerala do svojho pergamentu. Ja som sa na ňu tiež nemohol pozrieť, tak som to robil tiež.

"Tak prečo si ma potom ignorovala?" Opýtal som sa a Grangerova položila svoje pero ale nepozrela sa na mňa.

"Neviem." Vydýchla a konečne sa na mňa pozrela. Ja som sa ale stále pozeral na svoje ruky predo mnou. "Som v poslednej dobe nejaká náladová." Povedala a zapozerala sa von oknom.

Konečne som sa na ňu pozrel. Ruku mala strašne blízko tej mojej, moja ruka sa chcela priblížiť aby to aspoň vyzeralo že to bolo omylom, ale nebola schopná pohnúť sa.

Nakoniec som sa neovládol a chytil som ju za ruku. Grangerova sa hneď pozerala na naše ruky a potom hneď na mňa. "Nabudúce neber to čo ti poviem vážne." Povedal som a pozrel som sa jej do očí.

Ešte chvíľu som sa jej pozeral do očí a ona mne tiež. Než nás vyrušil Snape, ktorý sa postavil pri našu lavicu a uškŕňal sa.

Grangerova hneď moju ruku pustila a uhla pohľadom k zemi. Čo to má znamenať?

"Zatiaľ sa vám očividne darí." Povedal Snape smerom k Grangerovej. Čo sa jej akože dobre darí? Čo sa to tu deje?

Grangerova sa smutne pozrela na profesora. Ten sa na ňu škodoradostne uškŕňal. "Vo všetkej úcte, by som bola rada, keby ste to zrušili." Povedala nakoniec. Čo aby zrušil?

"Nemôžem. A uvidíte aspoň že to bude stáť za to." Odpovedal jej. Čo bude stáť za to?

"Ja ale nemôžem." Zašepkala ale ja a pravdepodobne aj Snape sme to počuli. Čo nemôže? Čo sa tu do riti deje?

"Čoho sa bojíte? Že niekomu ublížíte?" Opýtal sa jej Snape a potom sa jeho pohľad presmeroval na mňa.

Potom ale zazvonilo. Zbalil som si veci, rovnako ako Grangerova a chcel som odísť. "Vy nie, pán Malfoy." Zastavil ma Snape. "Vy tu ešte chvíľu zostaňte." Zbalil som si veci a znovu som si sadol.

Grangerova tam ale stále stála. "Ešte niečo chcete slečna Grangerova?" Zdvihol na ňu Snape obočie. Grangerová záporne pokývala hlavou a mňe venovala smutný pohľad. Čo to znamená? Pozeral som sa na ňu až kým sa za ňou dvere zatvorili.

"Páči sa vám niečo na slečne Grangerovej, pán Malfoy?" Opýtal sa ma Snape a ja som mu venoval nie moc pekný pohľad.

"Čo je toto za otázku?" Opýtala som sa aby som sa vyhol odpovedi.

"Odpovedzte! A pravdu inak na vás použijem veritazérum."

Zamračil som sa na neho. Ako si to dovoľuje? "Ja čakám."

Jej vôňa, dotyk, oči, smiech. Opakoval som si to v hlavne ale nahlas som to nedokázal povedať.

"Odpovedzte už konečne!" Povedal profesor a tým prerušil prúd mojich myšlienok.

"Krásne vonia." Povedal som potichu. Snape to ale počul a uškŕňal sa.

"A to je všetko?" Opýtal sa ma a ja som slabo prikývol záporne hlavou.

"Tak pokračujte." Ja som sa na neho zase zamračil.

"K čomu sú vám tieto informácie dobré?" Opýtal som sa ho.

"Ak sa vám s tým slečna Grangerova rozhodne zdôveriť, nebudem jej to mať za zlé. Ale nech vám radšej nehovorí všetko." Povedal a ja som vôbec nič nechápal. Takže predsa len malo to jeho divné správanie dôvod. Dôvod bola Grangerova.

"Prečo by mi nemala hovoriť všetko?" Opýtal som sa ho.

"Pretože keby vám to povedala prišla by o to, na čom jej najviac záleží."

"O čo tu ide?!" Skríkol som na neho.

"Možno vám to povie celé. Čo ja viem. Ale pamätajte že som to nemyslel zle." Povedal po chvíli ticha. "Teraz pokračujte. Čo ešte?"

Pretočil som oči. "Jej vôňa, ktorá mi z nejakého dôvodu pripomína jablká, jej dotyk, po ktorou cítim niečo ako elektrický šok, jej očí, ktoré ma nútia sa pozeral len do jej očí a nevnímať realitu, a smiech, ktorý je taký výrazný a zároveň slabý." Odpovedal viac zasnene ako chcel. Snape sa na neho uškŕňal, znovu.

"Vedel som to." Povedal zrazu a potom mi povedal aby som odišiel.