Kľúčová dierka s dvoma kľúčmi

8. Tá chvíľa pri jazere

„Aha, prepáč," odpovedal Luis a opäť sa zahľadel na hladinu jazera, „asi som len potreboval byť na chvíľu sám."

Aj keď sa chlapec stále mierne usmieval, v jeho očiach som videl, že ten úsmev nebude úplne úprimný, že sa skutočne asi niečo deje.

Stíchol som a opatrne som si k nemu sadol: „Hm, môžem si prisadnúť?"

„Jasné, prečo nie," odpovedal Luis, no stále sa na mňa nepozrel.

„Hm... Stalo sa niečo?" opýtal som sa pomaličky, keďže ako obvykle som nevedel, ako presne v takejto situácií reagovať.

„Nie, nič, neboj," odpovedal mi Luis a opäť sa na mňa mierne usmial, „ale mohol si mi povedať, že máš priateľku... sme najlepší kamaráti, či nie? Hovoríme si všetko."

Vydesene som sa naňho zahľadel a už opäť som zacítil ako vo mne buble hnev na Cathrine: „Ale ja žiadnu priateľku nemám, Luis."

„Ako potom vysvetlíš toto?" Luis sa opäť pousmial a ukázal mi tú neslávne známu fotku zo skupiny.

„Ja," začal som, cítiac ako mi vstupuje červeň do tváre, no následne som sa chytil za čelo, „Cathrine to celé prekrútila. Len sme hrali fľašku a dostal som za úlohu pobozkať niekoho z miestnosti. No a ona to očividne odfotila a poslala do skupiny."

„Woah," odpovedal Luis a mierne sa usmial, tentoraz už viac úprimným spôsobom, „tak to máš teraz asi chuť Cathrine prizabiť, či?"

„To teda mám," odpovedal som a nahnevane som hodil jeden z kamienkov na brehu do vody, „ako, keby nás len odfotila a postla to, možno by som sa s tým nejak zmieril, ale prečo mala, do kelu, potrebu tam pridávať to, že spolu niečo máme? Čo jej to dalo?"

Luis pokrčil plecami a opäť zakrúžil paličkou po hladine vody: „Také už falošné, populárne baby bývajú. Vkuse sa snažia vyvolať nejakú drámu, len aby zaujali pozornosť."

„Možno, ale dúfal som, že Cathrine nie je, s prepáčením, až taká krava," odvetil som a hodil som ďalší kamienok do vody.

Na malý moment sme obaja zmĺkli, len sledujúc vodnú hladinu. Ticho, ako obvykle prerušil Luis.

„Ale takže priznávaš, že sa ti aspoň trochu páči Cleo," povedal Luis a pozrel na mňa už opäť s tým falošným úsmevom.

„Ako by som to mal priznávať?" opýtal som sa ho nechápavo.

„No... mohol si si vybrať kohokoľvek z tej izby a vybral si si práve ju. To niečo znamenať musí."

„Znamená to jedine to, že to bola najbezpečnejšia možnosť," zamrmlal som a následne som pozrel na Luisa. Hľadel na jazero, jeho krásne vlasy, ktoré mu siahali takmer po ramená, sa hýbali vo vetre, jeho oči žiarili v mesačnom svite, nie, on celý žiaril pod mesačným svetlom. A ja som bol pohľadom naňho omámený tak ako už veľakrát, no zároveň aj úplne inak, ako kedykoľvek pred tým. „Ale, keby si to s nami hral aj ty, skončilo by to úplne inak. Nepobozkal by som Cleo, ja..." až vtedy som si uvedomil, čo to vlastne hovorím a rýchlo som stíchol. Srdce mi búšilo extrémnou rýchlosťou a dúfal som, že Luisovi nedôjde, čo som pred chvíľou bez rozmyslu takmer povedal.

„Ako to myslíš?" Luis sa na mňa prekvapene pozrel a ja som cítil ako sa celý červenám.

„Ja... no... uhm... nerieš to," povedal som nakoniec aj keď som tušil, že to nijako nepomôže.

„Povedal si, že ak by som tam bol ja, nepobozkal by si Cleo," vyslovil Luis s úškrnom a mierne sa ku mne priblížil, „koho by si teda pobozkal?"

„Ja... uhm... prečo ťa to vôbec zaujíma?" vykríkol som, pričom som uhol pohľadom. Nezvládal som hľadieť do jeho očí.

„Ty si s tým začal," zasmial sa Luis.

„Áno, ale už to nechcem riešiť," odpovedal som a pritiahol som si nohy k sebe.

„Ako myslíš," odvetil Luis, „len na malý moment som si myslel, že..." Luis sa odmlčal a pozrel bokom: „Ale to je vlastne asi jedno."

Opäť sme obaja zmĺkli a zahľadeli sa na jazero. Tentokrát však ticho neprerušoval ani jeden z nás. Ucítil som ako sa Luisova ruka mierne dotkla tej mojej. Moje srdce sa v momente roztĺklo rýchlejšie, no ruku som neodtiahol, práve naopak, dotyk som opätoval. V tej chvíli mi Luis ruku chytil. Jemne, priam až tak ako keď sa držia škôlkari, keď idú v dvojiciach na obed, no aj tak. Držali sme sa za ruky., Moje srdce robilo kotúle, cítil som ako strašne sa červenám a pohľadom som sledoval hladinu jazera, ktorá bola v tej chvíli presným kontrastom mojej duše. Tichá, pokojná, nemeniaca sa. 

(Ospravedlňujem sa, že kapitola vyšla omnoho neskôr ako mala, minulý týždeň som bol chorý)