Kľúčová dierka s dvoma kľúčmi

Prológ

Takmer každý vie, aké je to byť zamilovaný, nevedieť sa sústrediť na nič iné, stále mať hlavu v oblakoch, mysliac na milovanú osobu a na to všetko, čo by bolo, ak by s ňou mohol byť. Presne tak som sa cítil začiatkom školského roka v septembri, tesne po mojich osemnástych narodeninách.

S Luisom sme boli kamaráti od začiatku strednej. Najprv mi prišiel trochu zvláštny, potom zábavný, následne fascinujúco otvorený a nakoniec ako úkaz čistej dokonalosti, od ktorej som veľakrát nevedel odtrhnúť pohľad. A čím dlhšie sme sa poznali, tým viac sa moje srdce plnilo pocitmi k nemu a ja som každým dňom cítil, ako zúrivo tlačia na steny, snažiac sa dostať von.

Všetci, čo boli niekedy príšerne zamilovaní, no každý okolo nich sa ich snažil presvedčiť o opaku bez toho, aby o ich pocitoch vôbec tušil, vedia ešte viac ako som sa cítil.

A teraz nehovorím len o rodine, i keď konzervatívne kresťanské názory mojich rodičov mali jednoznačne silný vplyv na ochranné brnenie na mojom srdci. Hovorím o celkovej spoločnosti. V jednej reklame chlap zbalí dievča na kolínsku, v ďalšej je už veselá tradičná rodinka vybavujúca si účet v banke a v tretej už sedia ako starý "normálny" pár, ktorý si vzájomne odporúča masť na bolesť chrbta. A rovnako tak vo filmoch. Tie isté nesmelé krasavice a tí istí záhadní gentlemani.

Len ja tu sedím s pocitom, akoby som bol omyl prírody, zamilovaný do môjho bláznivého ružovovlasého kamaráta. Najhoršie bolo, že ja som tie pocity nikdy nemohol vypustiť. Rád by som bol ako on, neriešiac reputáciu, s úsmevom voľne plávajúc na chrbtoch "haterov". Ale u mňa bola moja rodina, ktorá by ma zabila, ak by som čo i len naznačil city k chlapcovi.

Lenže kľúčová dierka od srdca je nezapchateľná a pocity cez ňu prúdia, aj keď človek nechce. A potom sa nevedia dostať von. Tlačia na steny a na dvere. A ja som vedel, že moje srdce je už také plné, že dvere to o chvíľu nevydržia a vyletia z pántov.

Keď som v to septembrové ráno, druhý týždeň po začiatku školského roka, ťahal ku škole kufor, cítil som, že nie je tým najťažším a najplnším, čo si so sebou na výlet beriem. Moje srdce ma ťažilo mnohokrát viac.

Prešiel som cez park vedúci k škole a opäť som si spomenul, ako sa mi raz sesternica sťažovala, že vždy keď jej mešká istá mesačná nepríjemnosť, je to len kvôli tomu, aby nastala na nejakej dovolenke alebo oslave a ešte viac jej tak znepríjemnila život. V tom čase som s ňou nedokázal súcitiť, vďačiac mojej anatómii, no teraz som jej plne rozumel, lebo som vedel, že som vo veľmi podobnej situácii...

Bol som si takmer istý, že jediný dôvod, prečo zatiaľ pocity v mojom srdci nerozrazili dvere bolo to, že si to šetrili na špeciálnu udalosť. A školský výlet bol na to ako stvorený...