Si moja slabosť

22.Kapitola

Sľúbila som si, že nebudem myslieť na pery, ktoré bozkávali každú časť môjho tela. Prisahala som, že si nebudem predstavovať oči, ktoré ma vyzliekali. Zakázala som si myslieť na ruky, ktoré blúdili po mojej pokožke. Dokonca som si zakázala predstavovať pocit, ktorý som cítila, keď bol v mojej prítomnosti.

,,....tak?"

O niečo pozornejšie som sa pozrela na Miu, ktorá rozprávala dobrých desať minút. Sedeli sme na terase a spolu s mamou sme si vychutnávali čierny čaj. Vždy som si predstavovala, že podobne chutí blato..

,,Tak?" Zopakovala som posledné slovo, ktoré som zachytila, dúfajúc, že som neprepočula niečo dôležité.

Na chvíľu sa zatvárila prekvapene, ale nerozčúlila sa. Jednoducho sa pozrela na mamu a povzdychla si.

,,Ona ma vôbec nepočúvala. Verila by si tomu?"

,,Na čo si myslela?" Opýtala sa mama mierne nahnevane až ma jej tón hlasu zarazil.

Očkom som sa pozrela na mobil, ktorý zavibroval. Obrazovka sa rozsvietila čo znamenalo, že mi prišla esemeska. Pri tej vibrácii sa mi rozbúchalo srdce až som sa po chvíli pousmiala.

Parkujem dve ulice od domu

,,Gwendolyn!" Okríkla ma mama len čo som sa pousmiala.

,,Dámy,"

Tak veľmi som sa snažila neusmievať, ale bolo to príliš náročné. Nervózne som vstala z pohodlného kresla a pozrela som sa na mamu, ktorá sa už opäť netvárila nadšene.

,,..Musím ísť."

,,Čo je také dôležité, že nás opúšťaš pri šálke čaju?"

,,Práca. Priniesli nové plány a treba ich skontrolovať."

Možno aj chceli niečo povedať, ale bolo to márne, pretože som vyštartovala do vstupnej haly.

Zastavil ma pohľad do zrkadla. Jemne opálená pokožka sa mi vždy páčila hlavne ak sa na nej vynímalo niečo biele. Bielej farbe som sa však vyhýbala, pretože tá patrila našej budúcej neveste. Kraťasy a čierny top. To boli tie obyčajné, lacné handry, ktoré som ako prvé schmatla zo šatníka len čo som si po dlhom behu dopriala sprchu. Na nohách som mala biele tenisky a v ruke som držala mobil. Až príliš nervózne som si rukou vošla do vlasov. Premýšľala som, do čoho sa čo najrýchlejšie prezlečiem.

,,Ideš niekam?"

Až príliš vystrašene som sa pozrela na schodisko. Pomalými krokmi ku mne smeroval Dylan. Ruky mal prekrížené na hrudi a premeriaval si ma pohľadom. Bol to typ pohľadu, ktorý som poznala. Jednoducho nebol nadšený, že ma vidí v tak bizarnom oblečení.

,,Kedy si prišiel? Myslela som si, že si v práci."

,,Pýtal som sa prvý."

,,Dylan, s tou pauzou som to myslela vážne."

,,Aj aj. Pauza je zbytočná. Hodím ťa niekam?"

Nechcela som hádať. Hlavne nie teraz a už vôbec nie v domu, v ktorom sa nachádzala mama, ktorá o ničom netušila.

,,Volali mi z práce."

,,Nemala by si sa ešte predtým prezliecť?"

,,Idem len na stavbu pozrieť nejaké nové plány."

,,Ach, ešte lepšie. Budeš sa predvádzať pred robotníkmi."

Len pred jedným..

,,Odveziem ťa?"