Si moja slabosť

11.Kapitola

Pred očami som mala jasný úsmev, pri ktorom som nedýchala. Bol to jeden z tých úsmevov, ktorý si chcete do smrti pamätať.

,,..Haló, Gwendolyn."

Počula som len matné volanie môjho mena, ale nevenovala som tomu pozornosť. Snažila som sa vybaviť si jeho slová o tom drinku. Ako to vlastne znelo? Bolo to pozvanie ohľadom stavby alebo ma naozaj pozval na rande? Čo ak jeho pôvodný úmysel bolo to rande, ale keď som dlhšie mlčala, snažil sa to obrátiť na pracovné stretnutie?

Bolo to jasné ako facka. Definitívne som sa zbláznila, pretože mi preskočilo.

Jemne som pokrútila hlavou zo strany na stranu, pretože to už začínalo byť naozaj šialené. Dokonca som cítila ako mi horeli líca, pretože som myslela na iného muža. Keby len na iného.. Ja som myslela na obyčajného robotníka, ktorý si zrejme zo mňa urobil menšiu zábavku. Také krátke uvoľnenie popri práci.

Až keď na mojej košeli skončila teplá káva, vrátila som sa do reality a zhrozene som zhíkla. Nielenže som sa v tom šoku postavila, ale dokonca som si akúsi nadávku zašomrala popod nos.

Nachádzala som sa na terase spolu s kompletnou rodinou West. Všetci sa na mňa nespokojne dívali, ale neunúvali sa žiadneho slova.

,,Prepáč Gwendolyn," Ospravedlnila sa mi Mia i keď som jasne videla úškrn na jej tvári. ,,..Len som si chcela vziať pohár."

Tá malá beštia do mňa drgla náročky. Ja blbá som si však ani neuvedomila, že som v rukách držala šálku kávy, ktorá našťastie nebola úplne horúca.

,,Rozprávame na teba dobrých päť minút a ty si myšlienkami nevedno kde."

Mama mala pravdu. Myšlienkami som bola niekde, kde som byť nemala. Nemala som na neho myslieť ani jednu stotinu, ale bolo to akosi náročné.

,,Musím sa ísť prezliecť."

Cítila som obrovský tlak v hrudi. Bol to tlak, ktorý neveštil nič dobré. Bol to presne ten pocit, keď si prikrášľujete realitu zatiaľ čo je všetko inak.

,,Skús nájsť vo svojom šatníku dlhšiu sukňu," Dirigovala už opäť mama i keď som už dávno bola jednou nohou v spálni. ,,..Radšej si daj nohavice." Tentoraz zakričala, aby som ju počula.

Pomaly som si začala rozopínať košeľu. Plánovala som si vziať blúzku, ale premáhala ma túžba po šatách. Taktiež som túžila po sprche, ktorá by zo mňa zmyla tak hriešne a nesprávne myšlienky.

Len čo som vošla do spálne, košeľu som hodila na zem a vošla som do šatníka. Mala som toho toľko na výber, ale ani sama som nevedela čo si obliecť.

,,Zlá košeľa?"

Až príliš vystrašene som sa pozrela na prah dverí šatníka. Postával tam Dylan. On a jeho dokonalosť. Z vlasov mu ešte kvapkala voda na polonahé telo a okolo pása mal zaviazanú bielu osušku.

Toto bol môj muž.. To jemu som mala venovať všetky myšlienky.

,,Deje sa niečo Gwendolyn?"

Vošiel do šatníka až pri mne zastavil a jemne ma pohladil po líci.

,,Asi na mňa niečo lezie." Zaklamala som i keď na mňa možno liezla akási psycho namýšľacia choroba.

,,Naozaj? Už pár dní si akási divná?"

Pár dní?!! Toto sa dialo už pár dní??

Z vešiaka som si vzala biele šaty. Obopínali mi prsia a tesne pod prsiami boli voľné čiže by som sa v nich nedusila. Vyzliekla som si nohavice a pozrela som sa na Dylana.