True Love (I Hate/Love You II) ✔

True LOVE (IH/LY II) - 31 -

Bábiky máme tu novú časť ;) je troška kratšia ale veľmi postatná :)

Príbeh sa nám pomaly blíži ku koncu :) nevravím že hneď ale pomaly :P teda sa máte na čo tešiť pretože som sa ešte ani ja sama nerozhodla ako to ukončím :)

Snáď sa vám ale bude táto časť páčiť a ja sa čo najskôr pokúsim pridať ďalšiu :3

Bee

*******

XXIX:

Rukami som objímala studený porcelán. Pot sa mi rozlieval po krku, čo malo za následok že sa mi vlasy lepili na kožu.

Zaúpela som

Opäť sa to stalo.

Ranná nevoľnosť, ktorá ma sužuje posledné dni sa vrátila čo malo za následok že moje srdce bilo rýchlejšie. V hlave som mala ticho. Nič. Len prázdno.

  Spláchla som toaletu a ústa si vypláchla ústnou vodou. Žena, ktorej odraz som mala pred sebou sa vôbec nepodobala na moje staré ja. Tvár bola bledá, strhaná s tmavými tieňmi pod očami. Tmavé vlasy už dávno stratili svoj starý lesk a len tak, nedbalo a ochabnuto, viseli cez nahé, vychudnuté plecia.  

     „Čo som to spravila...“ šepnem a môj hlas sa mi vráti do uší v ozvene.

Roztraseným krokom kráčam do spálne a tam, na mojom nočnom stolíku nájdem svoj telefón. Neváham. Rýchlo navolím kontakty a stlačím to jediné číslo, ktoré teraz potrebujem.

     „Haló? Zoé?“ ozve sa po tretom zazvonení.

     „Potrebujem ťa...“ šepnem.

Viac netreba.

   Ako kôpka nešťastia sa chúlim v kresle.

Triaška pohlcuje celé moje telo a ja upadám do jasnej paniky.

     „Zoé to bude v poriadku dobre? Hlavne s upokoj a zbytočne nepanikár. Čo ak je to planý poplach?“

Neodpovedám.

Nedokážem to.

V hlave sa mi objavujú všetky tie hrôzostrašné predstavy  toho ako to bude ak ... ak sa moje obavy potvrdia...

    „Zoé?“

Z môjho zamyslenia ma vytrhne Beliin opatrný hlas. Konečne otočím hlavu jej smerom a moje srdce zaplače. Na jej tvári vidím obavy.. obavy a účasť čo si neskutočne  vážim pretože.. pretože ak by tu teraz nebola ona, pravdepodobne by som teraz skúšala aká silná je zemská príťažlivosť z môjho balkóna.

    „Je čas...“

V tom momente neviem či sa mám smiať plakať alebo zbabelo utekať. No aj tak sa nakoniec pozviecham na roztrasené nohy a pomalými, neistými krokmi sa blížim k tej miestnosti. K miestnosti za ktorej dverami sa nachádza niečo čo mi zmení život od základov. Nech už je výsledok ... akýkoľvek.

Okolo kľučky obmotám svoje roztrasené prsty ktoré sa teplotou veľmi nelíšia tej akú ma chladný kov z ktorej je vyrobená.

Ten čas, tie sekundy kým som ju tlačila nadol a dvere ťahala od seba aby som mohla vstúpiť do tej vykachličkovanej kúpeľne mi prišli dlhé sťa hodiny.

Bosé chodidlá som kládla na ľadové kachlice na podlahe a môj pohľad doslova hypnotizovala malá vec položená na drevenom ráme okolo umývadla. Pred tým, ako som sa po nej načiahla som svoj zrak upriamila na zrkadlo napojené k umývadlu.

Dievča v jeho doraze ma desilo.

Tvár malo chorobne, ba skoro až mŕtvolne bledá. Dlhé kučeravé vlasy bez lesku, plné ružové pery popraskane a poobhrýzané až do krvi a pod tými  modrými očami inokedy prekypujúcimi veselosťou tmavé kruhy.

S ťažkým povzdychom som sa načiahla po tú vec.

Srdce mi búchalo ako šialené keď zrazu... zrazu zabudlo ako sa búcha.

Boli tam.

Jasné modré na bielom.

Dve čiarky.

So srdcervúcim plačom som sa skrútila na tej chladnej zemi do embryonálnej polohy.

Je to jasné.

Som tehotná.

Otázne je len jedno.

Kto z nich dvoch, Ben alebo Justin, je otcom...?