Pavučina lží

KAPITOLA 35|

THEO

,,Ešte raz ti ďakujem."

Snažím sa rozoznať druhý hlas, ktorý nepatrí Nadii, ale márne. Dotyčný nevojde do bytu. Som presvedčený, že je to Jeremy. Mám chuť vyštartovať z postele a ísť za ňou. Ako sa jej však môžem pozrieť do očí? V noci som spal so svojou bývalou. Už len pri tej predstave mi prevracia žalúdok. Zo samého seba.

,,Ahoj."

Zastihne ma nepripraveného. Nečakal som, že sa objaví v mojej izbe. A už vôbec nie so širokým úsmevom na perách. Krásnych perách. Vlasy má strapaté, akoby práve tiež vstala. Nemohla tušiť, že som celú noc nezažmúril oka, pretože som nemal poňatia kde bola.

,,Ahoj," ozdravím potichu a podopriem sa na posteli lakťami.

,,Dobré ráno," zašepká stále s úsmevom na perách a vylezie na posteľ, aby ma mohla pobozkať.

Ďalšie prekvapenie. Nikdy pred tým nebola takáto otvorená. Tak uvoľnená.

,,Kde si bola celú noc?" opýtam sa a položím sa späť na chrbát, pretože ma tam zatlačí Nadiina váha. Hlavu mi položí na hruď a ľavou rukou mi jemne prechádza chĺpkami na bruchu.

,,Bola som doma," odvetí hrdo. ,,Jeremy ma presvedčil, aby som išla. A nakoniec sme tam prespali. Dokázala som to," hovorí nadšene.

Pripadá mi ako dievčatko, ktorému sa po prvý krát podarí urobiť mlynské koleso.

,,S Jeremym?"

Viem, čo mi tým chce povedať, ale predstava, ako spí v prázdnom dome s Jeremym ma mierne vyvedie z rovnováhy. Pochybujem, že by sa Nadia mohla zachovať rovnako pokrytecky, ako som to v noci urobil ja sám. To isté však nemôžem povedať o Jeremym. Nemôžem vlastne vôbec nič. Nech by sa stalo čokoľvek, zrejme by som si to zaslúžil.

,,Áno. Je mi veľkou oporou," prikývne a hlavu zodvihla vyššie, aby som jej mohol vidieť do tváre.

Neviem či chce, aby som videl, že sa jej nálada zmení, alebo jednoducho chce vidieť moju reakciu.

,,Viem, prepáč," preglgnem napokon a privriem oči, aby som sa nemusel pozerať na ružové pery, ktoré prísne stíska ku sebe.

,,Si v pohode?"

Ďalšia otázka s ktorou nerátam a nie som na ňu pripravený. Nikomu na svete neprajem zažiť ten pocit. Mám chuť vziať ju do náručia. Môcť sa len tak nadýchnuť jej vôni, pobozkať ju na každý centimeter jej tela. Bránia mi v tom len výčitky svedomia. Pocit, že si nezaslúžim ani pohľad na jej tvár.

Nadia to však vedieť nemôže. Chce presne to isté. Obkročmo sa na mňa posadí. Oči privriem ešte silnejšie. Ako jej môžem povedať, že má prestať? Aj keby som chcel, zrejme by som ju nedokázal odmietnuť.

Na pokožke ma pošteklia blonďavé vlasy. Nahne sa ešte nižšie a naše pery do seba zapadnú dokonale, ako dieliky puzzle. Tak veľmi chcem prestať, no nemôžem. Nemám pred očami Lucy, ako som predpokladal. Je to len Nadia, ktorej teplo sa postupne rozlieza tým mojím.

,,Theo..." osloví ma pomedzi bozky. Nechcem jej dať priestor, aby pokračovala. Z nejakého dôvodu mám pocit, že sa mi nebude páčiť, čo mi povie. ,,Myslím, že som sa do teba zamilovala," mierne sa nadvihne, aby mi pri tom mohla pozerať do očí. ,,Teda, viem to," zasmeje sa.

Tiež sa chcem smiať. Šťastím, pretože mi práve povedala niečo, čo ma totálne odrovná, no zároveň cítim presne to isté. Možno by som jej to dnes povedal ja sám. Ak by sa včera v noci nestalo niečo, čím so všetko dokonale posral.