Pavučina lží

KAPITOLA 3|

O 2 mesiace neskôr...

THEO

V ruke si prehadzujem hrnček, ktorý už je po krajoch obitý. Vždy si pripomínam, že si do práce prinesiem nový, no to by som nebol ja aby som sa na to každé ďalšie ráno nevykašľal. Na mieste, akým bolo toto, na tom vlastne až tak nezáleží.

,,Nazdar," pozdraví ma Brandon.

Kolega, ktorý je starší len o dva roky a rovnako tak dlho v Nashvillskej väznici pracuje. Zodvihnem šálku do vzduchu na pozdrav a položím ju späť na drez. Pri pohľade na bublajúcu kanvicu si odfúknem. Je stará najmenej desať rokov, čo som usúdil podľa dĺžky varenia vody. A tiež nevábnemu vzhľadu. Kanvicu by som možno z domu mohol priniesť tiež. To by som ale musel byť menej lenivé hovno, ako už som.

,,Nezabudol si dúfam," uškrnie sa Brandon a s práve zovretou vodou si zaleje svoj hrnček.

Má šťastie, že je tej vody dosť. Inak by zrejme skončila na jeho blonďavom háre.

,,Načo," odvrknem a hrnček zalejem len do polovice, aby mi ostalo miesto na mlieko.

,,Dnes príde ďalšia várka."

,,Do riti!"

,,Takže si zabudol," rozosmeje sa a ja mu musím dať za pravdu. ,,Nikto nemá rád, keď na neho vyjde príjem. Hlavne tie posraté papierovačky okolo toho."

,,Hej. A minimálne hodinka navyše v službe. Samozrejme mi ju nikto nezaplatí," pokrčím plecami a odpijem si z kávy.

,,Držím palce, kamoš. Mne na dnes padla," rozlúči sa s úsmevom a s hrnčekom v ruke sa vyparí na cigaretu.

S povzdychom sa posadím na kovovú stoličku v malej miestnosti, ktorú využívame ako kuchynku, či jedáleň. Jednoduchá spoločenská miestnosť, ktorá spĺňa účel len v prípade, že ste natrafili na správneho kolegu, ktorý vám cez prestávku dopraje pokoj, ktorý ako väzenský dozorca občas potrebujete.

Pravdou je, že som v Nashvillskej väznici pracoval len rok, no na dvadsaťštyri ročného chalana to myslím bola dosť dlhá doba na to, aby ma to nejakým spôsobom stihlo poznačiť. Myslím, že každý človek, ktorý sa na tomto mieste ocitol to časom začne pociťovať. Tú zmenu v jeho myslení, ktorá možno navonok nebola zjavná, no vo svojom vnútri to cítite. Ja tomu hovorievam hlasy. Hlasy, ktoré vnímam len ja sám a občas mi pomáhajú pochopiť situáciu, v ktorej sa nachádzam.

***

,,Zdravím, Theo. Dnes tu máme niekoľko slečien na príjem," odvetí Allan, ponorený do papierov.

Je to starší zavalitý pán po päťdesiatke, ktorý v Nashville strávil posledných dvadsaťpäť rokov svojho života.

,,Iste, už som bol oboznámený," odfúknem nie príliš nadšene a pomaly prejdem pohľadom po celách, ktoré som mal pred tým skontrolovať.

Všetko vyzerá v poriadku, a tak sa v sprievode Allana presuniem do prijímacej miestnosti, kde sa majú čochvíľa objaviť nové zverenkyne. Nikdy sa mi toto označenie nepáčilo a väčšinou to aj dávam najavo. Pre mňa je každá z nich vrahyňa. Sú to väčšinou ťažké narkomanky a dievčatá z ulice. Málokedy sa stretnem s dievčaťom, ktoré niečo z toho čo vykonalo aj úprimne ľutuje. Taký ale je blok C. Miesto, kde sa stretávajú tie najhoršie z najhorších.

Dvere sa práve otvoria. S rukami za chrbtom vyfúknem. Sledujem prichádzajúcu trojicu dievčat, ktoré sa zoradia do radu priamo predo mnou. Automaticky pristúpim ku prvej, aby som to mal čo najskôr z krku. Allan pristúpi ku mne, aby mi podal spis prvej zverenkyne a následne znovu odstúpi.

,,Meno!" odvetím nahlas a prehrabem sa v papieroch, aby som ženu mohol identifikovať podľa fotky. ,,Meno!" zrevem, keď sa mi nedostane okamžitej odpovedi.

,,Karla, do riti!" zavrčí štíhla Afroameričanka a niečo si popod nos zamrmle.

Na podobné reakcie som zvyknutý a nijak zvlášť ma neprekvapia. Bez slova sa presuniem k druhému dievčaťu, alebo skôr žene. Áno, je to žena. Dokonca staršia žena. To čo urobila ma však nezaujíma. Nikdy nepozerám do spisov. Zaujíma ma len fotografia a meno, aby som si mohol overiť, že sa jedná osobu, ktorá stojí predo mnou.

Potom, ako mi bez problémov zopakuje svoje meno sa presuniem vedľa, pozerajúc pritom do spisov. Hľadám poslednú fotografiu bez toho, aby som sa pozrel na zverenkyňu, ktorá stojí predo mnou.

Otočím na ďalšiu stranu a prstom si pridržím fotografiu, ktorá je na spise pripevnená kovovou spinkou. Ako prvé si všimnem prenikavé sivé oči, ktoré sa mi zdajú až príliš veľké. Mihalnice až neprirodzene dlhé, akoby ani nepatrili tým veľkým očiam.

Pomaly pohľad zodvihnem pred seba, aby som si dievča mohol prezrieť. Prekvapí ma, aká je nízka. Siaha mi sotva po ramená. Pohľad má sklopený do zeme, a tak vidím len dlhé blond vlasy, ktoré jej prekrývajú tvár.

,,Nadia," prečítam z papiera jej meno, no dievčaťom ani nehne. ,,Nadia Reynoldsová," prehovorím tento krát hlasnejšie.

Tvár pomaly zodvihne mojím smerom a môj pohľad sa tak stretne so sivými očami.

,,Pane," prehovorí tichým, jemným hlasom a rukami sa pošúcha po útlych ramenách.

Som prekvapený. Možno viac šokovaný. Sám nedokážem popísať tie pocity. Toto dievča svojím vzhľadom nespĺňa ani jednu z mnohých znakov, ktoré si spájam s našimi zverenkyňami. Môže mať sotva devätnásť rokov a práve stojí na mieste, kde som už prijal nespočetné množstvo vrahýň. Za jediný rok.

Snažím sa jej oslovenie ignorovať. Mojou prácou nie je diskutovať, ale prijať ich a následne vyplniť všetky dôležité papiere. Nič viac, nič menej. Nie v deň, akým je tento.

,,Nemala by som tu byť," ozve sa znovu, keď sa práve chystám na odchod.

,,To žiadna z nás," rozosmeje sa na plné hrdlo Karla, ktorú som dnes oslovil, ako prvú.

,,Ticho!" zrevem a môj hlas sa nesie miestnosťou, ako ozvena.

Blondínou trhne a pohľad znovu uprie do zeme. Pristúpim bližšie a prezriem si ju ešte raz. Na sebe má väzenské oblečenie, ktoré jej je minimálne o číslo väčšie, napriek tomu môžem jasne spozorovať štíhlu, priam detskú postavu, ktorá sa pod ňou ukrýva. Dlhé blond vlasy jej siahajú takmer do pol chrbta.

,,Čo si to hovorila?" opýtam sa a pristúpim ešte bližšie.

Stále nedokážem pochopiť čo tu robí dievča, ako ona. Pomaly otvorím spis, aby som sa presvedčil, či sa nezmýlili.

Je obvinená za vraždu, prechovávanie drog a mnoho ďalšieho. Zostanem, ako obarený.

,,Neurobila som to. Len som sa bránila," odvetí, no ani tento krát mi nepozrie do tváre.

Na chvíľu sa zamyslím a znovu si prezriem fotku, ktorú mám stále pred očami. S úsmevom na perách pokrútim hlavou.

,,To hovorí každá," odvetím pokojným hlasom a poberiem sa ku dverám. ,,Allan, odveď ich prosím do ciel. Ja idem dokončiť papiere."