Pavučina lží

KAPITOLA 9|

NADIA

Tvár mi stále horí červeňou. Oči ma pália. Aj napriek strachu, čo pred sebou uvidím ich otvorím.

Pomaly.

Opatrne.

Dúfajúc, že to všetko je len sen.

Isteže nie je. Na to je všetko až príliš reálne. Na tvári ešte stále cítim bolestivú ranu.

Dlaň si priložím na tvár, nech si môžem aspoň trochu privyknúť na silné svetlo.

Pomaly sa posadím a snažím sa zaostriť do prítmia pred sebou. Svetlo nemilosrdne dopadá práve na môj kúsok postele, čím mi ešte viac znemožňuje vo výhľade. Rozoznávam obrysy postavy, no napriek tomu nedokážem určiť, kto ma odo dverí pozoruje.

Aj napriek svetlu si však moje oči pomaly začínajú privykať a môžem tak spozorovať kučeravé vlasy stojace všetkými smermi. Na hlave tento krát nemá svoju šiltovku s logom väznice a dokonca ani uniformu.

Tmavé oči zapichne do mojich a pomaly sa odpichne od steny. Kroky nasmeruje ku dverám a ja na sucho otvorím pery. Chcem kričať, no hlas ma zradí. Nutne sa potrebujem napiť, no nikde okolo seba nevím vodu.

,,Počkaj, prosím," zasyčím napokon a vydýchnem si, keď sa pomaly zvrtne na päte s rukou pripravenou na kľučke. ,,Podáš mi prosím vodu?" dodám potichu a ruky si priložím na boľavé hrdlo.

Bez slova podíde k umývadlu, ktoré stojí len meter od dverí a do umelého pohárika nechá stekať prameň vody. Následne podíde ku mojej posteli a ruku natiahne mojím smerom. Pohár nemotorne uchopím do ruky a prajem si, aby trasúca aspoň trochu spolupracovala.

,,Ďakujem," zašepkám a hltavo pohár vyprázdnim. Položím ho na kovový stolík vedľa postele.

,,Prečo si proste nedržala jazyk za zubami? Si vo väzení, nie na zoznamovacom večierku."

,,Pretože na to nemala právo. Bolo to moje jedlo," nechápavo nadvihnem obočie.

Pravdou je, že sa bojím vrátiť späť. Bojím sa, že sa to zopakuje a všetky dievčatá si dokonale zanalyzovali, aká som v skutočnosti slabá. Napriek tomu neľutujem, že som sa Malayi postavila.

,,Vôbec ničomu nerozumieš. Si príliš krpatá a zraniteľná nato, aby si sa púšťala do vojny s týmito dievčatami. Ty sem jednoducho..."

,,Nepatrím..."

,,To som nepovedal. Isteže sem patríš...len...jednoducho nie si úplný štandard, na aký sme tu zvyknutí," zahabká a ja okamžite viem, že som ho dostala.

Viem, že mnou opovrhuje. Možno ma nenávidí. Napriek tomu tiež viem, že pochybuje. Pochybuje o tom, že by niekto ako ja dokázal niečo také. Nie preto, že by mi dôveroval. Ale preto, že ma má za slabého jedinca. A navyše ma nazval zraniteľnou. Som si istá, že toto slovo si budem na jazyku prehadzovať ešte dlho, pokým prídem na to, aký význam mu prikladá Theo.

,,Pretože nie som vrah. Nie v pravom slova zmysle. Zabila som ho. Nezavraždila som ho. Ty by si mal najlepšie vedieť, aký je v tom rozdiel," zapichnem do tmavých očí naopak svoje sivé.

Potichu sa zasmeje. Hlavou krúti do strany, akoby som povedala tú najviac nezmyselnú vec, akú mal kedy možnosť počuť.

,,To je tvoje slovo proti nikomu. Nemáš jediného svedka, ktorý by ti dosvedčil, že si svojho priateľa len bránila. Nikto ti to neuverí. Nie, keď ťa našli na mieste, ako je..."

,,Čítal si môj spis," preruším ho začudovane.

Kedy som mu vlastne začala tykať?

,,Je to moja práca."