Pavučina lží

KAPITOLA 30|

NADIA

TriStarCentennial Medical Center je od Theovho bytu vzdialená len dvadsať minút cesty. Nemocnicu tvorí obrovský komplex budov. Parkovanie spestria Theove nadávky na nedostatok voľných parkovacích miest.

Nasledujem ho ku jednému z mnohých vchodov. Aj napriek tomu, že tu dlhú dobu nebol, presne vie, kadiaľ ísť. Ani na jediný moment sa nezastaví, nezaváha, čo ma však znervózňuje najviac, neprehovorí ani jediné slovo.

Na recepcii obaja pozdravíme. Postavím sa trochu ďalej, aby som v sestričke nevyvolala zbytočné otázky. Po niekoľkých sekundách však svoju pozornosť aj tak obráti na mňa. Milo sa usmeje a jemne sa nahne ku Theovi, aby mu čosi pošepkala. Aj keď sa mi to najprv nezdá, odrazu mám pocit, že sa poznajú omnoho lepšie, ako si myslím. Sestrička sa nahlas zasmeje, hneď potom si však dlaňou plesne po ústach a poobzerá sa okolo. Lakťami sa však stále opiera o pult a na tvári jej tróni široký úsmev.

,,Tak?" opýtam sa, keď sa Theo konečne odrazí od pultu a so zvesenými plecami podíde ku mne. Na rozdiel od sestričky nemá ani zďaleka tak dobrú náladu.

,,Vy sa poznáte?" pokračujem, keď na moju prvú otázku nereaguje.

,,Je to kamarátova frajerka," pokrčí nezaujato plecami a ruky si zastrčí do vreciek nohavíc.

,,Musíme na niečo čakať, alebo..."

,,Claire je tu nová. Má ešte problém vyznať sa v systéme, a tak Lucy nenašla. Zrejme ju premiestnili na inú izbu," vydýchne si.

Je nepríjemné cítiť, ako veľmi mu moja prítomnosť v tejto nemocnici prekáža. Ako mu vadí jeho vlastná prítomnosť na tomto mieste. Stále však nerozumiem prečo. Možno mali vo vzťahu problémy, no stále ju má rád. Čosi také neprejde zo dňa na deň. Nemôže. Tak prečo sa tak veľmi bojí stretnutia s dievčaťom, ktoré tak veľmi miloval?

Posadím sa na prázdne sedadlo v strede veľkej miestnosti. Hneď vedľa stojí v gigantickom črepníku veľká rastlina, ktorá mi tak z časti zakrýva výhľad na hnedovlasú sestričku za pultom. Theo naďalej postáva obďaleč a s rukami vo vreckách prestupuje z nohy na nohu. Aj keby sa snažil, nemôže pôsobiť viac nervózne. A vtedy ma vlastne po prvý krát napadne, že to možno nie je tak dobrý nápad. Často som robila nepremyslené rozhodnutia, na ktoré doplácali moji blízky. Pri pohľade na Thea si uvedomím, že vlastne jedno také robím presne teraz.

Chcem mu povedať, že to predsa len robiť nemusíme. Cítim, akoby som mala rozdvojenú osobnosť, no tento krát je to tá racionálnejšie uvažujúca časť mňa, ktorá chce zakročiť.

Postavím sa a urobím niekoľko krokov smerom k nervóznemu klbku nešťastia, keď za nami pribehne zadýchaná Claire a obe ruky si založí na Theových pleciach. Akoby ho jej gesto ani trochu neprekvapilo. Pokojne zodvihne pohľad vyššie, no stále sa bezpečne vyhýba očnému kontaktu.

,,Theo, Lucy tu nie je," pokýva hlavou s úsmevom.

Prekvapene nadvihnem obočie. Jej dobrá nálada sa ku tejto situácii hodí asi tak, ako truhla na svadbu.

,,Tak kde potom je? Premiestnili ju do inej nemocnice?" rozhodím rukami.

Claire presunie pohľad na mňa a stále s úsmevom pokýva hlavou. Začínam sa cítiť, ako v materskej škôlke. Som svedkom nezmyselnej situácie, ktorá sa navyše rozuzľuje slimačím tempom.

,,Nie, práve to je na tom to úžasné," rozžiari sa ešte viac, načo si konečne plne získa aj Theovu pozornosť.

Myslím, že nám v tom momente obom dôjde, čo sa práve deje. Alebo čo sa už stalo. Nemôže to byť inak. Nič iné predsa nemôže byť lepšia správa. Smrť pacienta je možno v mnohých prípadoch vykúpením, no ani v takom prípade vám to sestrička neoznámi s úsmevom na perách.