Pavučina lží

KAPITOLA 16|

THEO

Zalievam si kávu, keď za chrbtom začujem kroky.

Izzy prejde bez slova okolo mňa a z police vytiahne šálku s malými fialkami na jeho povrchu. Kvety nepoznám, no už niekoľko krát sa zmienila o tom, že sú to fialky.

Zreteľne vidím, aká je nervózna. Neustále sa hlasno nadychuje a potom znovu vydychuje, akoby hľadala tie správne slová, no napokon sa stále zasekne. Nemôžem sa pozerať na to, ako sa okolo mňa premáva kôpka nešťastia a navyše ma to neuveriteľne serie.

Ruky jej položím na ramená, načo zarazene zastaví a nešťastné oči uprie do mojich.

,,Mala si pravdu. Pripomína mi ju," vydýchnem, aj keď toto nie je vec, ktorú som jej dnes plánoval povedať ako prvú.

Vlastne som sa jej o tom neplánoval zmieniť vôbec. Pri pohľade na jej zničenú tvár mi to však príde nefér. Nikdy by som Izzy vedome neublížil. Je mi, ako sestra.

,,Nemala som ti také veci hovoriť," zohne ruky v lakti, aby mohla prsty položiť na moje. ,,A vôbec. Nie je ma do toho vôbec nič," pokrúti hlavou do strany.

V kútiku očí sa jej zalesknú slzy a ja spanikárim. Zo všetkého najradšej by som deň začal tým, že by som rozplakal svoju sesternicu, ktorá navyše neplače takmer nikdy. Aby som to upresnil, nikdy nie predo mnou. Ak sa samozrejme nerátajú jej stavy, keď má krámy. To je ale úplne iná liga.

,,Fakt je to okej. Ale už som sa rozhodol. Aj keď to bude znieť šialene, ja viem. Chcel by som jej to dnes povedať. Chcem, aby vedela, že ju v tom nechcem nechať. Je to choré a možno prídem o prácu, ale..."

,,Vieš, že to nie je Lucy, však?" povie tento krát až príliš opatrne, priam zo strachom v hlase.

Rozumiem jej. Na jednej strane má výčitky, pretože ma môže jej slovami raniť. Na druhej strane ma chce uchrániť pred sklamaním.

Prikývnem.

,,Viem. Chcem zachrániť Nadiu, nie Lucy," odvetím rozhodne a pobozkám ju na čelo.

Hneď potom sa presuniem na balkón, posadím sa za malý kovový stolík a odpijem si z kávy. Nohy si vyložím na zábradlie a aspoň na chvíľu si užívam teplé septembrové počasie.

***

NADIA

Perinu si pritláčam ku telu a takmer bez žmurknutia pozerám na bielu stenu oproti. Je tak blízko a zároveň tak ďaleko. Stačí zoskočiť z postele a urobiť jediný krok. Cela môže mať šírku najviac tri metre, no z postele sa akoby zázrakom zdá omnoho väčšia. Keď sa pozerám na stenu dostatočne dlho, dokážem si na jej mieste predstaviť priam čokoľvek.

Dvere sa s vŕzganím otvoria. Pozornosť presuniem na Thea, ktorý sa ako takmer vždy opiera o zárubňu a čaká, pokým ho budeme nasledovať.

Mechanicky zoskočím zo svojej postele a nahlas syknem. Nedostatok pohybu spôsobuje, že sa moje svaly stávajú na pohyb stále ťažšie a stuhnutejšie.

,,Do riti," zakľajem, keď sa mi konečne podarí dostúpiť na nohu, ktorou mi prejde bolestivý kŕč.

,,Okej?" zaujíma sa Theo. Odvrátim zrak smerom ku dverám a nasledujem Karlu, ktorá na rozdiel odo mňa kráča svižným krokom.

Theo postupne otvorí aj ďalšie dve cely a môžeme sa tak presunúť do jedinej spoločnej kúpeľne, ktorú podľa rozvrhu máme na necelých dvadsať minút práve my. Už som sa naučila, že do sprchy môžeme chodiť vždy pondelky a štvrtky. Je to síce žalostne málo, ale neodvážim sa sťažovať. Teší ma aspoň fakt, že na izbe môžem mať zubnú pastu a kefku.