Pavučina lží

KAPITOLA 34|

THEO

,,Budeš musieť odísť skôr, ako si ťa všimnú naši," zachichoce sa a ruku si prehodí cez moje - ešte stále nahé telo.

Pozerám do stropu, akoby som tu bol po prvý krát. Nechám ju, nech mi prechádza po pokožke a sťažka dýcham.

,,Ľutuješ to?" opýta sa znovu a hlavu si podoprie lakťom.

,,Či ľutujem, že som sa s tebou vyspal?" nadvihnem obočie nad touto absurdnou otázkou. Lucy aj napriek tomu prikývne s vážnym výrazom v tvári.

,,Je neskoro, aby som niečo ľutoval," zhlboka sa nadýchnem a posadím sa, aby som zo seba konečne striasol ruku Lucy.

Je už neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Vedel som, že sa to stane. Nemám dôvod tváriť sa, že ma to prekvapí. Sám seba poznám dosť dobre. Rovnako dobre poznám aj samotnú Lucy. Nedokážem myslieť na Nadiu. Pravdepodobne je teraz doma a myslí si, že sa čoskoro vrátim tiež.

,,Premýšľal si niekedy nad nami?" posadí sa tiež a rukou sa oprie o moje plece. ,,Nad tým, čo bude, ak sa jedného dňa preberiem?"

Rozosmejem sa až príliš nahlas, takže jej ukazovák okamžite vystrelí k perám. Naznačí mi, aby som bol ticho a ja s ťažkosťami poslúchnem.

,,Isteže som premýšľal. A nie, nechcem, aby sme boli spolu. Nechcem nič z toho, čo sa tu dnes stalo," dohovorím a opatrne sa prejdem po miestnosti, aby som pozbieral všetky svoje veci.

,,Nevyzeralo to tak," prehovorí hrdo, no so mnou to nerobí absolútne nič.

Mám plnú hlavu Nadii a bezmocnosť ma valcuje každou ďalšou sekundou, ktorú trávim v spoločnosti Lucy. Som si vedomý, že Nadiu stratím. Musím jej povedať pravdu. Ak jej ju však poviem, stratím ju. Ak budem mlčať, výčitky ma zožerú zaživa. Možno to môžem risknúť. Možno to pre mňa bude dostatočne veľký trest. Budem sa zožierať tak veľmi, až si možno postupne uvedomím, že nič z toho nezmením a je na čase pohnúť sa ďalej. Skutočne to takto funguje? Je menej bolestivé, ak sa tvárime, že sa nič nestalo a tým pádom neublížime okrem seba nikomu? Je to menej sebecké, ako vyjsť s pravdou von, pokiaľ som si istý, že sa nikdy nič podobné nezopakuje? Nezopakuje sa?

Zbesilo kopnem do malej kôpky oblečenia, ktorá ukrýva moje topánky. Zlosťou fučím, ako býk, čo si Lucy všimne a pomaly sa postaví. Väčšinou ma dokázala upokojiť, dnes je však všetko inak. Ona je dôvodom, prečo mám čochvíľa vyskočiť z kože.

,,Ty sa na mňa hneváš?"

Znovu dotyk jej ruky, ktorý moje pocity ešte viac prehlbuje.

,,Nie, len chcem, aby to ostalo medzi nami. Rozlúčili sme sa," snažím sa ozrejmiť situáciu svojou primitívnou požiadavkou.

,,Ty niekoho máš?" opýta sa prekvapene.

Prečo ju to do pekla tak veľmi šokuje? Skutočne si myslela, že budem čakať práve na ňu? Iste, presne to som aj robil.

,,Do toho ťa nič," odvrknem a stratím sa za dverami izby.

Verím, že ma nebude nasledovať. Nie po tej vete, nie v dome jej rodičov, kde by nás mohol ktokoľvek počuť. V dome sa orientujem dokonale aj napriek tme, a tak som sa schodmi presuniem ku vchodovým dverám úplne nečujne.

NADIA

,,Kam to ideme?" zívnem si, už po stí krát si hľadajúc vhodné miesto pre hlavu.

,,Pôjdeme ku tebe domov," ozve sa napokon Jeremy, čo ma donúti vystrieť sa na sedačke, akoby mi do zadku strelila struna.

,,Myslíš..."