Pavučina lží

KAPITOLA 5|

NADIA

Akoby vlastne nebolo jedno, že som odsúdená na šestnásť rokov. Všetci si aj tak odpykávame rozsudok na doživotie vo väzení nášho vlastného ja. Čo ma však desí je fakt, že všetky tie roky budem nútená stráviť v spoločnosti mladej Afroameričanky, s ktorou budem zdieľať celu.
Aj v tomto momente sedí na vrchnej strane posteli a civie na mňa, pokým sama sedím usadená na stoličke za dreveným stolom a snažím sa zamestnať si hlavu. Civie ma mňa vlastne už od momentu, ako som sa oficiálne stala vrahyňou, ktorá si odpykáva trest v Nashvillskej väznici.

,,Tak čo je?" precedím cez zuby, keď v sebe konečne nájdem odvahu.

Možno si koledujem o bitku, ale vlastne, čo horšie sa mi môže stať? Nedúfam v to, že so mnou niekto bude zaobchádzať, ako v bavlnke. Mohla som si však uvedomiť, ako veľmi mi chýba prítomnosť otca. Toho otca, ktorého som za svoju prehnanú starostlivosť neznášala. Teraz by som dala všetko zato, aby som mohla počúvať jeho príkazy na miesto príkazov väzenských dozorcov.

Premýšľam nad tým, ako asi zareagoval, keď sa dozvedel, že som obvinená z vraždy. Pri tej myšlienke ma nepríjemne zabolí na hrudi. Muselo mi byť predsa jasné, ako zareagoval, pretože so mnou prerušil akýkoľvek kontakt. Nehnevám sa. Práve naopak. Aj keď ho potrebujem tak, ako nikdy pred tým, dala som mu čas, ktorý si zaslúži. A verím, že si spomenie kto naozaj som.

,,Premýšľala som nad tým, čo asi urobila kvetinka, ako ty. Nevyzeráš, ako dievča z ulice," vyruší ma z premýšľania moja spolubývajúca, ktorá sa konečne rozhodne odpovedať a neprebodávať ma pohľadom.

,,Zabila som človeka," odvetím tvrdo aj napriek tomu, že samú seba stále presviedčam, že by som niečoho takého nebola schopná.

Možno o väzení nemusím vedieť vôbec nič aby mi bolo jasné, že nemôžem ukázať slabosť. Vlastne je to to jediné, čo v žiadnom prípade nemôžem dať najavo. A tak hrdo vystrčím bradu dopredu a zúžim pohľad na ženu, ktorá by ma pokojne zložila jediným pohybom ruky.

,,Ako sa voláš?" opýta sa s neskrytým záujmom a na posteli sa posadí, takže jej nohy visia ponad tú moju.

,,Nadia," odpoviem a na stoličke sa natočím smerom ku nej.

,,Ja som Karla," natiahne ku mne ruku, ktorú po chvíľke váhania prijmem.

,,Zabila som svojho muža. Pristihla som ho, ako mi preťahuje sestru. Mala len šestnásť a ja som ho chytila za tie veľké čierne gule a stlačila čo najsilnejšie," precedí cez zuby a následne sa jej tvár skriví do podivného úškrnu, ktorý zakončí smiechom.

S kamennou tvárou prikývnem a zhlboka sa nadýchnem. Ak budem chcieť pôsobiť tvrdo, moja náhodná vražda nemá vôbec žiadnu váhu. Aj napriek tomu, že ja na Tristenove oči nikdy nezabudnem. Už nikdy z pamäti nevymažem ten príšerný pohľad. Už nikdy moje telo neopustí tá bolesť a výčitky, ktoré mi nahlodávajú svedomie a tiež myseľ každým dňom čoraz viac.

***

,,Obed!" zreve od dverí mladý strážnik a pootvorí dvere, aby sme mohli opustiť priestory cely.

Pomaly ho nasledujeme na chodbu, ktorú z oboch strán dopĺňajú ďalšie kovové červené dvere. Na ich vrchu je malá medzera, ktorou nás môžu kedykoľvek kontrolovať. Celkom napočítam štvoro dverí na každej strane. Okrem našej však strážnik otvorí len ďalšie dve, a tak nás spoločne kráča len šesť.

Keďže našu celu otvoril ako prvú, kráčam ako prvá. Pohľadom pozerám naokolo, napokon mi však pohľad dopadne na sivú uniformu, ktorú má strážnik na sebe. Košeľu rovnakej farby má zapasovanú v nohaviciach, ktoré má stiahnuté čiernym koženým opaskom.

Z koženého puzdra, ktoré má pripnuté na opasku sa blyští kovový povrch zbrane. Na druhej strane sa mu naopak kolíše obušok čiernej farby. Kráča rázne a sebavedome. Občas mám pocit, že nemôže ani dýchať, pretože jeho telo je pevné, akoby prehltol pravítko. Ani len náznak toho, že by na malý moment vybočil z predpísaných pravidiel.

Je to len mladý chlapec, no napriek tomu okamžite spoznám, ako veľmi oddaný je svojej práci. Možno je však len ostražitý.

,,Tak," zastaví sa zrazu a prudko sa zvrtne, takže sa takmer zrazíme s jeho hruďou, ktorá je rovnako pevná, ako zadná časť tela.

,,Prepáčte," ospravedlním sa rýchlo a ustúpim o krok dozadu.

Hneď nato pohľad zodvihnem vyššie, aby som pred ostatnými väzenkyňami nepôsobila, ako malá sivá myška, ktorú vyvedie z miery hneď prvý dozorca. Pohľadom prejde po mojej tvári a ja si tak do pamäti uložím jeho tmavo hnedé oči, ktoré pod slabým svetlom vyzerajú takmer čierne.

Kruhy na jeho tvári svedčia o tom, že v noci príliš nespal. Možno bol s kamarátmi na pive, alebo celú noc trávil so svojou priateľkou. Som si istá, že chlapec s tvárou, akú má tento dozorca, dievča mať musí. Ostré rysy tváre, ktoré odhaľujú ostro rezanú sánku. Na čele sa mu tvorí niekoľko kvapiek potu, čo musí cítiť aj sám, pretože si z hlavy stiahne čiapku sivej farby a rukou si ich zotrie. Odhalí tak husté dlhšie vlasy, ktoré sa miestami skrúcajú do nezbedných kučier. A ja si uvedomím, že nie som jediná, kto sa na toto miesto ani trochu nehodí.

,,Teraz sa nachádzame pred väzenskou jedálňou," prehovorí ráznym hlasom.

,,Každý deň o tomto čase sa sem budete presúvať na obed. Máte presne dvadsať minút na to, aby ste sa najedli a všetky sa mi bez jediného slova zoradili ku dverám. Ak čo i len jednu z vás napadne nejaká blbosť, alebo sa proste o niečo pokúsite, zabijem ju. Bez váhania," zvrtne sa na päte a otvorí ďalšie kovové dvere, ktoré sú tento krát zelenej farby.

,,Posledný stôl bude váš," ukáže na prázdny, okrúhly stôl na konci miestnosti.

Zvyšných, približne osem podobných stolov už je zaplnených ženami v rôznom veku. Všetky si so záujmom prezerajú nové dievčatá a mne sa pri pohľade na niektoré z nich dvíha žalúdok. Nie preto, ako vyzerajú. Ale preto, akým spôsobom si ma prezerajú.

,,Neprajem si, aby ste sa pri jedle rozprávali, alebo nejakým iným spôsobom kontaktovali s inými dievčatami. Na to budete mať vymedzenú hodinku denne, kedy budete tráviť čas na dvore," doplní dozorca, ktorého meno stále nepoznám.

,,Pán dozorca, v tých nohaviciach máte riť ešte lepšiu, ako môj starý," zavrčí dievča sediace na opačnej strane miestnosti a niekoľko dozorcov postávajúcich obďaleč sa potichu rozosmeje.

,,Daphne, už som ti tisíc krát povedal, že si nezačínam so štetkami," odvetí pobavene náš dozorca, no hneď na to sa jeho tvár opäť zmení na kamennú a pohľadom nás poženie, aby sme svoje tácky vzali ku stolu.

,,Ale no tak, Theo. Ja viem, že sa ti páčim," ozve sa znovu oblejšia žena v stredných rokoch, no on na ňu tento krát nereaguje.

Na miesto toho si nahlas odfúkne a krútiac hlavou sa oprie o stenu, ktorá je najbližšie ku nášmu stolu. Všetky dievčatá sa konečne pustia do nevkusnej kaše totožnej tej, ktorú mám na tanieri aj ja. Jeho meno je ďalšia z vecí, ktoré sa sem ani trochu nehodia. Neuvedomím si, ako dlho pozerám na jeho bezchybnú tvár, až pokým jeho prísny pohľad nezastaví na mne. Pohľad automaticky sklopím nad tanier so zelenou hmotou a napriek nevábnemu vzhľadu sa pustím do jedla.

__________________________________