Pavučina lží

KAPITOLA 20|

,,Nemusíš tam ísť," pokýve hlavou do strany, akoby sa sám prehrabával mojimi myšlienkami.

,,Nie, ja...chcem. Musím tam ísť. Rozlúčiť sa," uistím ho trasúcim sa hlasom.

,,Ja viem. A ty to zvládneš," natiahne ruku mojím smerom, no napokon ju znovu vráti späť ku telu.

Preglgnem až príliš nahlas, pretože si to očividne všimne a urobí ešte jeden krok dozadu.

,,Mal si kvôli mne problémy?" opýtam sa keď ticho medzi nami zapĺňa pomaly každý kút a aj napriek tomu mi nepríjemne pulzuje bubienkami.

Skutočne je možné, aby bolo ticho tak bolestivo nepríjemné?

,,Ani nie," pokrčí plecami a ticho tak môže naďalej pokračovať vo svojom týraní. ,,Aj tak som to ale nemal robiť," preruší ho tento krát Theo, keď sa rozhodne pokračovať.

Pobozkať ma?

Tieto slová mám na jazyku, no neodvážim sa ich vysloviť. Načo aj. Presne viem, že naráža presne na ne.

Zabolia ma jeho slová? Sklamú? Mali vo mne vôbec vzbudzovať podobné pocity? Nemalo byť pre mňa dôležité, či ho to mrzí a ľutuje. Jediné, čo ma má skutočne zaujímať je sloboda. Fakt, že Theo ma môže z väzenia dostať. Že je mojou jedinou nádejou.

Z premýšľania a analyzovania situácie ma vyruší práve jeho mohutné telo, ktoré sa rýchlymi pohybmi presunie predo mňa a veľkými rukami si ma vtiahne do pevného objatia. Po nekonečne dlhom čase sa znovu uvoľním a nechám svoje telo oddávať sa jeho teplým dotykom.

Takže si to skutočne nemal robiť?

Skutočne by si nemal.

,,Chceš to tiež?" pozerá sa do mojich očí a rukami si ma stále prudko pritláča ku sebe.

Nie je to očividné? Možno si však moje povoľné telo pletie so strachom. Tak to však nie je. Thea sa nebojím.

Prikývnem.

Jednoduchý súhlas a tak môžem znovu na malú chvíľu zabudnúť na to všetko, čo ma má každou chvíľou zadusiť. Veľmi jednoducho svoje myšlienky dokážem prepnúť na núdzový režim. Spínačom predsa sú mäkké pery Thea, ktoré ma tento krát bozkávajú omnoho pomalšie, ako naposledy.

Dáva mi čas zvyknúť si na jeho prítomnosť. Aj napriek tomu, že sa snažím potlačiť slzy, ktoré znovu zaplnia moje slzné kanáliky. Theo ich musí cítiť, no neprestáva.

Ruky sa konečne odhodlám presunúť k jeho krku a pomaly sa oň zaháknem, čo mi dodá ešte väčšiu istotu.

***

THEO

,,Skutočne tam musíš ísť v tomto? Je to predsa pohreb," čuduje sa Izzy, keď sa navlečiem do svojej väzenskej uniformy.

,,Mne to hovor. Môžem byť rád, že som Filipa presvedčil, aby som mohol ísť ja. Vieš si predstaviť, čo som musel počúvať," vyfúknem.

,,To si teda viem," zachichoce sa a podíde bližšie, aby mi zapravila golier na sivej košeli.

,,Chcel tam poslať toho trtka Brandona. Fakt by mi nechýbalo nič iné."

,,A čo Nadia? Čo si oblečie ona?" vyzvedá Izzy ďalej.

,,Elly, Any, alebo Amy, fakt netuším jej meno, jej priniesla veci. Izzy, snáď si si nemyslela, že by som ju tam mohol vziať vo väzenskom úbore, však?"

Izzy len prudko pokrúti hlavou do strán a mávne rukou, akoby to bola samozrejmá vec. Potichu sa zasmejem, pretože mi je jasné, že ju to napadnúť muselo.

,,Maj sa," rozlúčim sa a kráčajúc ku dverám skontrolujem čas na hodinách.

Na september je stále až príliš teplo, takže sa musím uspokojiť so sivou uniformou. Ak by bolo chladnejšie, prekryl by som ju tmavým kabátom, aby na mne nemuselo kričať logo väznice. Teraz sa však nedá nič robiť. Okrem nás sa pohrebu zúčastnia aj všetci známi Nadiinho otca, ale tiež šofér, ktorý nás dovezie, aby všetko prebiehalo bez problémov. Nie, že by som sa bál o to, že Nadia môže ujsť. Také sú jednoducho pravidlá a platia pre každého.

***

Je to po prvý krát, kedy ju vidím oblečenú inak, ako vo väzenskom úbore. Má na sebe čierne šaty, ktoré končia tesne nad kolenami a decentne jej zakrývajú ramená. Vlasy má stiahnuté čiernou stuhou vo vysokom cope.

V inom prípade by som určite utrúsil čosi o tom, aká je v tých šatách sexi. Čo skutočne je, pretože dokonale opisujú jej úzky pás a vôbec v nich nepôsobí tak detsky, ako v úbore. Práve naopak. Až mimoriadne žensky. Teraz však nemôžem povedať nič z toho. Nie, keď takto oblečená ide na pohreb svojho otca.

A tak som sa uspokojím len s pohľadom na ňu a ruky presuniem k jej zápästiam, aby som putá aspoň trochu povolil a nezarezávali sa jej do pokožky.

Odvďačí sa mi jemným úsmevom, no pred väzenským autom sa prudko zastaví.

,,Musím ich mať aj..."

,,Nie, tam ti ich dám dole."

Kiež by sme mohli byť v inej situácii a ja jej môžem dať dole čosi iné. Nemusieť sa pozerať na to, ako trpí ďalšie dievča, ktoré sa mi pomaly dostáva pod kožu a to ma desí.

__________________________________