30 šialených príbehov

Úloha #29

Téma: Vyberte si päť postáv z úloh #12, #17 a #23. Napíšte ich spoločný príbeh, kedy sa ocitnú zamknutý v múzeu a jedna z nich má nejaké veľké tajomstvo...

Slová: Trúbka, Francúzsko

Postava: Väzeň

Postavy:
Novinár- Ritsu
Detektív- Asahi
Milovníčka plyšových medvedíkov- Ritsuko
Spisovateľ: Kyouske
Fotografka- Kaori

Stál som uprostred jednej z vyzdobených chodieb, jedného z najväčších múzeí, čo bolo na blízku a sledoval rôzne exponáty okolo seba. Videl som aj nejaký exponát z Francúzska. Asahi aj s Ritsuko kamsi odbehli, nikde okolo seba som ich aspoň nevidel, Kaori kúsok odo mňa fotila to čo ju zaujalo a Kyouske iba nervózne sedel na lavičke, a bez akejkoľvek prestávky písal niečo do akéhosi zošita s tvrdým obalom, na ktorom bol obrázok Fráncúska, akoby si ani neuvedomoval, kde to vlastne sme, čo sa okolo neho nachádza. Najskôr som sa ho snažil aj nejako presvedčiť, argumentoval som, že aj v múzeu je zábava a môže sa tam inšpirovať, nech si to tam skúsi obzrieť, no nakoniec som to vzdal bez úspechu, pretože mi došli argumenty. On mal jednoducho dobrú odpoveď asi na všetko. Vedel som, že sem ísť nechcel, no nakoniec sa kvôli nám prekonal, aby sme mohli mať zľavu. Potrebovali sme totiž aby nás bolo aspoň 5, takže sa pre nás musel obetovať, nikto iný nemal práve čas a my sme potrebovali 5 člena nášho tímu. Nemohol som mu preto nič vyčítať a tak som ho radšej ignoroval a nechal v jeho vlastnom svete plnom fantázie a príbehov. Vedel som, že kedysi tvoril horory, trillery, detektívky, fantasy príbehy a iné, ale dnes už píše iba príbehy zo života a romantiku. Nikdy nám nepovedal, prečo tak zrazu a nikto to ani moc neriešil.
Chceli sme ísť po 2 hodinách už domov, keďže už bolo celkom dosť hodín a začínala byť tma, no keď sme sa mali stretnúť, Asahi prišiel bez Ritsuko. Všetci sme ho nechápavo sledovali a on sa nám vystrašene snažil vysvetliť, že šla iba na záchod a odvtedy ju nevie nikde nájsť. Tak sme sa rozdelili a prehľadávali múzeum. Zvláštne bolo, že tam už nikto nebol, čoho som si do tej doby ani nevšimol. Nebolo tam živej duše. Nebol tam ani žiaden strážnik, sprievodca, nikto. Všade bolo ticho a prázdno, budovou sa ozývali iba naše rýchle kroky, naše hlasy. Prehľadali sme všetky kúty múzea, kričali jej meno tak hlasno, ako sme sa v tom tichu odvážili, jeden cez druhého, ale dievčatka nikde nebolo a odpoveď neprichádzala ani po hodine urputného hľadania. Bola preč. Akoby sa pod zem prepadla. Rozhodol sme sa pozrieť, či nečaká vonku, ale dvere boli zamknuté. Nedalo sa dostať von, nech som sa akokoľvek snažil ich otvoriť. Nechápavo som pozrel na ostatných, ktorý za ten čas stihli prísť ku mne. Skúšali sme dvere otvoriť spoločne, alebo nájsť iný východ, ale bez šance. Z múzea zrazu už nebolo úniku. Začínala byť už naozaj veľká tma a všetci sme začínali byť nadmieru vydesený. Chceli sme si zobrať mobily a zavolať niekomu, zasvietiť si, aby sme aj niečo videli, no ani tie sme nevedeli nájsť. Jediné čo sme našli, boli 4 baterky, za čo sme boli naozaj vďačný Cítili sme sa akoby sme boli v nejakom horore. Keby sme to zhrnuli, mobily boli fuč. Ritsuko bola fuč. Cesta von, žiadna. Zostali sme 4, sami, v totálne opustenom múzeu a sledovali jeden druhého, akoby sa mal niekto z nás rozosmiať a povedať, že si z nás iba urobil srandu a všetko to bol iba nepodarený škaredý vtip. Lenže nikto tak neurobil, všetci sme mali v očiach strach a tvárili nechápavo, pretože táto situácia bola neskutočne zvláštna, až nadprirodzená. Všetci sme boli nadmieru vážny. Cítil som sa ako nejaký väzeň, no nič som radšej nevravel. Nemal som odvahu. Až po chvíli Kyouske prehovoril prvý krát za celú tú dobu čo je s nami, tichým, ustráchaným hlasom, akoby sa bál, že mu nebudeme veriť.
,,Viete, musím vám povedať pravdu, mám jedno veľké tajomstvo. Nikto o ňom nevie. Ani vy. Bál som sa totiž, že keď vám to poviem, budete si myslieť, že som blázon. Ide o to... že nie som úplne ten, za koho ma vy máte. Kedysi sa mi začali stávať zvláštne príhody, že príšery, ktoré som vymyslel v mojich knihách sa dostávali do reality a robili mi zo života peklo, preto som radšej začal písať romány. Príšery bolo ťažké dostať späť do kníh, keď sa už dostali von. Lenže jedna sa mi ešte dostať späť nepodarila a mám pocit, že to je nemožné, pretože sa o to snažím už veľmi dlhú dobu. Je to duch muža, ktorý sa mi chce už nejaký čas pomstiť za to, aký osud som mu v knihe nachystal a robí to všemožnými spôsobmi. Myslím, že to práve on za toto všetko môže. A ako ho poznám, bude nás čakať niekoľko ťažkých hádaniek a úloh, aby sme sa odtiaľto dostali a zachránili Ritsuko. A ak to nezvládneme, je po nás. Mrzí ma to. Mal som vám to povedať už skôr, no nevedel som ako a nechcel som, aby ste si mysleli, že mi šibe, že som blázon. Je to proste neuveriteľné, ja viem. No je to tak." sledoval zem Kyouske a keby sme neboli v tejto záhadnej, divnej a veľmi nepríjemnej, prekérnej situácii, asi by som ho aj z ostatnými vysmial. No teraz... akosi som tušil, že nás neklame, že to čo vraví, je pravda. Ostatný naňho pozerali, akoby čakali, že sa začne smiať a povie, že si z nás iba robí žarty. Ale on zaryto mlčal. Neviem prečo, ale vždy som si meno Kyouske spájal s akýmsi záhadným nadprirodzenom, takže ma to, čo ma samého udivilo a aj ostatných, nijako neprekvapilo a rozhodol som sa mu veriť.
,,Ty si ale trúbka. Mohol si nám to povedať už skôr, aspoň mne. Ja by som ti vždy veril. Ale to je už jedno. Ja viem, že spolu to zvládneme, vyriešime túto záhadu. Máme tu predsa pána detektíva, významnú fotografku a pána spisovateľa, ktorý je aj stvoriteľ. Stvoril si ho, takže vieš, ako premýšľa. A aj mňa. Všetci sme na podobné situácie prispôsobený, zvyknutý, takže verím, že toto bude pre nás ako stvorené. Navrhujem pre teraz sa rozdeliť a v dvojiciach hľadať čo najviac dôkazov a užitočných vecí. Mali by sme sa dostať k prvej úlohe. Verím, že toto si užijeme ako to najviac to pôjde, keďže je to tak ako to je. Berte to ako hru. Tak aspoň nebudete v strese a budete môcť racionálne a logicky uvažovať. Jasné? Keby niečo, kričte, sme hneď pri vás. Asahi a Kaori, vy choďte spolu, ste zvyknutý jeden na druhého, viete ako spolupracovať spolu, ja a Kyouske pôjdeme druhým smerom, prehľadáme každý kút. Ja verím, že niečo nájdeme a podarí sa nám odtiaľto dostať a Ritsuko zachrániť. Kto do toho ide so mnou?" usmial som sa, aj keď v skutočnosti som sa veľmi bál. No chcel som ostatným okolo seba dodať odvahu. Chcel som im dať najavo, že sa nesmieme báť, že musíme iba konať. Nakoniec všetci súhlasili, videl so, že moje slová ich upokojili aspoň trochu a dodali im potrebnú odvahu. Napokon sme sa teda rozdelili a začali hľadať. 
Hľadali sme asi pol hodinu, keď sa mi podarilo nájsť vysvetlivky k tejto "hre" a našu prvú úlohu. Hra sa mohla začať.

Dnes trochu iný žáner 😏
Rozhodla som sa vydať dnes aj úlohu 29, zajtra ide posledná.