30 šialených príbehov

Úloha #26

Téma: Spíšte si zoznam aspoň desiatich rôznych spôsobov, ako sa dá dostať z Prahy do Londýna.  A potom o jednom z nich napíšte krátky príbeh...

Slová: Tragédia, divadlo

Postava: Zabudnuté dieťa

Sedel som vo vlaku na ceste do Londýna. Bol som unavený, pred cestou som spal len 2 hodiny a cesta trvala už teraz tak príšerne dlho, že som už nedokázal ani normálne obsedieť, oči sa mi zatvárali a nejeden krát sa mi stalo, že som driemal. Sluchátka som mal v ušiach, sledoval som cestu z okna a iba náhmatkovo sledoval dianie okolo mňa, keby náhodou. I cez hlasnú hudbu, ktorá mi hrala do uší, som započul ako kúsok odo mňa niekoľko ľudí riešilo akési 8 ročné zabudnuté dieťa. Snažil som sa to nevšímať, ale bolo to ťažké, keďže nejaká postaršia žena, ktorá sedela vedľa mňa, ma stále otravovala, stále lamentovala, aká je to príšerná tragédia, ako môžu rodičia nechať dieťa vo vlaku, zabudnúť ho, aký sú nezodpovedný, že by ani nemali mať dieťa. No mňa zabudnuté dieťa nejako nefascinovalo. Pokiaľ sa mu nič nestalo, vedelo dať kontakt na rodičov a povedať, kde býva, tak je to v poriadku. No nie? Možno som len príliš flegmatický. Ľudia mi často vravia, že ma nič nerozhodí, všetko mi pripadá ako banalita, aj to čo iným príde dôležité. Ale ja som si nemohol pomôcť. Jednoducho som si myslel, že pokiaľ tu nejde o život, pokiaľ sa nestalo nič vážne, že by nik nevedel kto to dieťa je a kde má rodičov, tak prečo by sme z toho mali robiť  tragédiu? Prišlo mi to ako robiť zbytočné divadlo. Dievča sa nebálo, nevyzeralo, že by ju to nejako rozhodilo a samo priznalo, že sa stratila rodičom a neskôr zistila, že sa už vo vlaku nenachádzajú, takže za to nemôžu ani tak rodičia, ale samotné dieťa. Záhada zabudnutého dieťaťa bola vyriešená, na najbližšej stanici dievčatko vystúpilo s tým, že tam s ňou niekto počká na jej rodičov. Tragédia bola zažehnaná. 
Zrazu som sa však ocitol v nekonečnej tme, ktorú hneď na to vystriedalo zvláštne svetlo, ktoré ma v tú chvíľu úplne oslepilo. Bol som stále vo vlaku, no bol som tam úplne sám a vlak nešiel tadiaľ kadiaľ by mal, šiel na podvodných koľajniciach. Bol som v mori a nechápavo sledoval rôzne ryby, riasi a morské korále, ktoré sa nachádzali snáď všade. Videl som rôzne druhy krásnych farebných rýb a prekvapene sledoval z okna tú nádheru, ktorú som ešte nikdy v živote nevidel. Až neskôr som uvidel niečo, čo ma zamrazilo, zbledol som, ani som nedýchal a tep sa mi zrýchlil, akoby som ubehol snáď celý maratón. Bola tam totiž obrovská morská príšera. Príšera, ktorá v reálnom svete asi ani neexistovala.  Bola asi taká dlhá ako celý náš vlak a hádam aj 3 krát väčšia. Nespúšťal som z nej oči, akoby som ju tým mohol zastaviť, no vedel som, že keby chcela, dokázala by ma zhltnúť aj s týmto vlakom. Všetko okolo mňa akosi potemnelo a ja som začínal mať pocit, že som v nejakom čudesnom a desivom divadle, že toto sa v skutočnosti vôbec nedeje, že to sú iba nejaké zvláštne kostýmy. No neboli. Okolo zrazu bolo čoraz viac príšer. Niektoré bliakli, akoby v  nich bola elektrina, iné boli temné. Niektoré boli obrovské ako mrakodrapy, iné boli maličké, ako moja ruka. Necítil som sa však príjemne pri pohľade na ne. Bál som sa. Práve vtedy keď som pozrel na jednu z príšer, tú najväčšiu a najodpornejšiu akú som tam videl, vyrútila sa mojim smerom, hlasno zahučala a ja som sa s trhnutím zobudil. Až po chvíli upokojovania samého seba som si uvedomil, že som vo vlaku smerujúcom do Londýna a všetko to čo sa stalo bol v skutočnosti iba obyčajný zlý sen.

Kratšie, odfláknuté, ale čo už :D