30 šialených príbehov

Úloha #24

Téma: Napíšte aspoň desať rôznych viet, z ktorých nepriamo vyplýva, že postava je dôchodkového veku (napr. Zaspáva a na nočnom stolíku má pohár s umelými zubami.) Tieto vety na seba nemusia nadväzovať.

Slová: Tráva, záhrada

Postava: Ukecaný zberateľ

V jednej zapadnutej dedinke, ďaleko od veľkých miest, žil jeden starý ukecaný zberateľ. Žil v malej chalúpke neďaleko lesa, ktorá mala veľkú záhradu, no nemal v nej posadené kvety ani plody. Rástla tam krásna, vysoká, zelená tráva a lúčne rastliny, ktoré však nechal kvitnúť, pretože práve to ho tak veľmi fascinovalo, tie robili ono miesto takým kúzelným. Kĺby ho už dlhé roky neustále boleli, takže už sa nedokázal sám o záhradu postarať. No nevadilo mu to. Rád sedával v jarnej čerstvej, voňavej tráve a spomínal na všetko, čo za svoj dlhý život zažil, aspoň to, čo si ešte sále pamätal. Zatváral oči pred prudkým slnkom a nechal svoju vráskavú tvár obmývať jeho teplými lúčmi. Premýšľal nad tým, ako dlho ešte bude na tomto svete, kedy sa dostane za svojou, už zosnulou, manželkou. V jeho veku už bol zmierený aj s jej smrťou, aj s tým, čo ho malo čakať. Nebál sa smrti, cítil, že vo svojom živote urobil všetko, čo chcel, čo musel, splnil si všetky tajné sny a daroval život svojim 4 krásnym deťom, ktoré už dávno mali aj svoje dospelé deti a užíval si život naplno. Bol šťastný, že aspoň takto mohol prežiť svoj život, že mohol chodiť aspoň do svojej veľkej záhrady, keďže do parku už ho nohy nedokázali zaniesť. Často ho bolel chrbát, kolená, a preto niekedy bolo preňho ťažké aj prejsť z domu do záhrady, čož nebolo vôbec ďaleko. Stále čakal, kedy už príde jeho deň, alebo sledoval svoju zbierku starých mincí z rôznych období, či krajín. Taktiež rád pozeral staré kazety, ktoré točili keď boli ešte mladý, aby spomínal na všetky krásne chvíle.
Aj teraz sedel vo svojej záhrade v mäkkej tráve, šedivé krátke vlasy mu jemne prehraboval vánok a on oddychoval pri spomienkach na všetky spoločné dovolenky, ťaživé i krásne situácie a všetky problémy, ktorými si prešli, už ako deti on, aj jeho súrodenci. Spomínal na svojich ťažko pracujúcich rodičov, na vojnu, na smútok, ktorý cítil, keď zomreli a ťaživo premýšľal aj nad tým, ako je to vlastne už dávno, čo sa to všetko stalo. Už ho to však neťažilo tak veľmi, ako kedysi. Teraz to už bral ako nevyhnutnú súčasť života. Premýšľal, že možno je to tým, že sám už nie je najmladší a že čochvíľa sa aj on odoberie na večný spánok. Premýšľal často aj nad tým, čo bude potom. Čo sa s ním stane? Reinkarnuje sa? Pôjde do neba? Či do pekla? Alebo sa vyparí a zmizne už navždy? Možno to bola banalita, nebolo to tak, že by sa bál, že by ho to trápilo. Skôr bol zvedavý. Nemyslel si, že jeho život na tomto svete má ešte nejaký význam. Vedel, že prenechá miesto niekomu novému, kto si tiež bude písať svoj vlastný príbeh, tak, ako to robil on, celý svoj život.

Toto je také dosť krátke, ale fakt som nemala nápady.