30 šialených príbehov

Úloha #3

Téma: Popíšte svoju obvyklú cestu do práce (alebo do školy) očami niekoho iného ...

Slová: Stolička, tieň

Osoba: Začítaný cestujúci

Sedel som vo vlaku a sledoval okolie. Mal som pocit, akoby ten vlak ani nešiel rýchlo, ale to bolo asi iba zdanie. Cesta vlakom bola ako obyčajne dlhá a neuveriteľne nudná, až som myslel, že za chvíľu zaspím. Neznášal som ranné vstávanie. Budík ťa vytrhne z toho krásneho sna a ty musíš čeliť krutej realite, ktorá pripomína skôr nočnú moru.
Sledoval som osobu sediacu predo mnou. Bol to naozaj začítaný cestujúci. Od kedy ju sledujem sa ani nepohla, v rukách držala knihu a čítala bez jedinej prestávky. Žena v postaršom veku vôbec nepozerala kde sa vlastne nachádzame ani čo sa deje okolo nej. Čo čítala? Premýšľala nad niečím pri čítaní? Rada číta? Čo rada číta? Je tá kniha nová? Alebo ju už mala dlhšiu dobu doma v poličke ako ja?
Z rozmýšľania ma vyrušilo zastavenie vlaku na zastávke, ktorá bola moja. Vystúpil som a rýchlo skontroloval, či mám všetky veci, ktoré potrebujem. Mal som všetko a tak som šiel smer škola. Cesta do školy býva obyčajne veľmi nudná. Ak nieste ja. Moje cesty do školy bývajú občas desivé a nepríjemné. Postavy v čiernom, hlasy v hlave, neutíchajúce nepríjemné pocity. Viem, že to nie je normálne, ale nikdy som to nejako nemal potrebu riešiť. Snažil som sa radšej rozptýliť a sledoval okolie. Videl som nejakého pána hrajúceho na harmoniku sediaceho na stoličke a čakajúceho, kto sa pristavý a dá mu peniaze. Tá stolička vyzerala dosť staro až som sa bál, aby sa pod jeho váhou a váhou tej harmoniky nezlomila.
Dal som si sluchátka do učí aby som nepočul hlasy a iné podivné zvuky, alebo ich aspoň utlmil keď už nič iné, a šiel do budovy, ktorá pre mňa predstavovala najväčšie peklo na svete. Iba nadávky na moju osobu, posmechy, nepríjmené dotyky keď sa mi vyhrážali alebo ma sotili. Školu som nenávidel asi najviac, kvôli tej šikane. Taktiež som tam videl najviac netvorov, ľudí, ktorý tam neboli, zvieratá, či veci. Počul som zvuky aj keď tam bolo ticho. Videl som tiene, ktoré ma prenasledovali kamkoľvek som šiel.
Ucítil som dych na krku a rozbehol sa ku škole. Pocit, že niekto ma v tej chvíli naháňa stále silnel, ale ja som nemal ani najmenšiu odvahu pozrieť sa dozadu a skontrolovať, či za mnou naozaj niekto beží alebo nie. Sledoval som ľudí, ktorý sa na mňa nechápavo sledovali a vystrašene sledoval divné beztváre postavy a tiene, ktoré ma sledovali z temných uličiek, v blízkosti lámp a lavičiek. Narastajúci strach sa mi rozlieval po tele a ja som sa stále viac a viac bál. Aj keď som sa snažil sám seba presvedčiť, že to neexistuje a že to je iba v mojej hlave, nešlo to. Snažil som sa bežať stále rýchlejšie, ale dochádzal mi dych a ja už som myslel, že to vzdám a nechám sa zožrať tou pomyselnou príšerou, ale keď som uvidel školu, ponáhľal som sa k nej najviac ako to šlo. Áno, ja som vedel, že príšera tam nie je, že to je iba pocit, ale svoje telo som nemohol zastaviť.
Hneď ako som dobehol do školy som za sebou zatvoril dvere po ktorých som sa zviezol na zem. Keď som zdvihol hlavu od podlahy uvedomil som si, že z chodby na mňa hľadeli stovky párov očí a nechápali, čo sa deje. To som si, ale radšej nechal pre seba.

Ak tam budem mať nejaké chyby, prosím napíšte mi ich do komentárov. Ďakujem.