30 šialených príbehov

Úloha #16

Téma: Povedzte tragický príbeh, ktorý sa odohráva v najromantickejšie miesto o akom viete...

Slová: Ihrisko, lyžička

Postava: Tehotná narkomanka

,,Ty malý smrad! Povedala som, aby si kúpila nejaký kvalitný tvrdý chľast a nie jedlo! Z toho sa mám ožrať?! Si vážne k ničomu! Načo ťa tu asi mám?!" kričala na mladé štrnásťročné dievča jej mama a hodila o zem kovovú lyžičku. Dievčaťu bolo v tej chvíli jasné, že dnes asi nebude mať kde spať, pretože po tomto ju určite na pár dní vyhodí z domu. Ani trochu neurobila tak, ako jej matka pred odchodom do školy prikázala, no možno dostane iba riadne s bičom po chrbte, aby sa naučila, že maminku jednoducho musí poslúchať. S najväčšou pravdepodobnosťou, oboje a ešte jej bude vyčítať, že je jej životnou chybou. Niekedy mala dokonca pocit, že jej mama ju berie skôr ako psíka, slúžku alebo nejakú vec a nie ako svoju vlastnú dcéru. No i keď nemala ešte osemnásť rokov, tá žena, ktorú mala volať mama, až príliš dobre vedela, kde správne nakupovať alkohol, aby ho predali aj tomuto malému dievčaťu a ona nemusela nikam ísť. Následne sa ale vedela riadne spiť a nie iba to. Často, keď sa dievčina vrátila domov zo školy, či prechádzky popri mori, tak prvé, čo jej udrelo do nosa, bol odporný smrad marihuany a iných látok, ktoré mama, tak často s veľkou chuťou a radosťou požívala. Húlila, žuvala, šňupala, pila, pichala si do žíl, bolo jej jedno, ako to do seba dostane, hlavé bolo, že to mala v krvi. Dievčina si už poriadne nepamätala ten deň, kedy s tým začala, ani deň, kedy naozaj prestala pre ňu byť správnou a milujúcou mamou, ale vedela, že to bolo už pekne dávno a s tým nemôže nič urobiť, pretože jej mama bola nevyliečiteľne závislá a vyliečiť sa ani nechcela. Nepamätala si už takmer vôbec dni, kedy tu ešte bola pre ňu, po návrate zo školy sa jej s krásnym úsmevom na perách, a že jej mama bola naozaj krásna žena, spýtala: ,,Ako bolo?" a nachystala pred ňu tanier s teplým obedom na posilnenie. Iba slabo si pamätala tie krásne dni kedy sa s ňou hrávala, česávala jej dlhé ryšavé vlasy, ktoré mala po nej, zapletala jej ich pri spievaní obľúbených piesní jej krásnym hlasom, ktorý po nej tiež zdedila tak, ako malý pehavý noštek, plné ružové pery, bledú pleť a veľké jagavé smaragdové oči. Nepamätala si však už vôbec tie časy, keď trávili dni a hodiny ako mama a dcéra, varili spolu obed, alebo šli na spoločnú dovolenku či na obyčajné detské ihrisko a robili to, čo ostatné mami a dcéry. Všetko to boli pre ňu už iba matné spomienky, ktoré sa strácali stále viac niekde v temnote minulosti jej dolámaného srdca a striedal to pohľad na večne spitú a zdrogovanú mamu, ktorá veľakrát nevedela ani kto vlastne je jej dcéra a často ju upodozrievala aj z kradnutia, či pokusu o vraždu. Matka, ktorú Via ako dieťa nadovšetko ľúbila zomrela pred jej očami už dávno a od tej doby to bola pre ňu už iba tehotná narkomanka, žena, ktorej ani trochu nezáleží na svojom zdraví, zdraví svojej dcéry a ani syna, ktorého čakala s bohvie kým. Opovrhnutie, ktoré k nej pociťovala, dávala aj často najavo a za to veľakrát musela zaplatiť krutú daň, na to si však za tie dlhé roky zvykla. Vedela, že občas je pre ňu lepšie byť na ulici ako počúvať, ako si to v izbe vedľa za tenkými stenami, na starej vŕzgajúcej posteli, v ich starom zničenom dome rozdávala jej mama s bohvie kým. Bolo jej na zvracanie, keď myslela na to, ako sa jej mama predáva za alkohol, prachy či drogy a že už neraz do toho zatiahla aj ju, svoju vlastnú nevinnú dcéru, čo jej ešte stále malá Via už nebola schopná nikdy v živote odpustiť, no i keď jej veľakrát v záchvate hnevu povedala, aby radšej zomrela, v hĺbke duše sa bála, čo by sa s ňou stalo, keby sa jej to želanie naozaj splnilo. Nevedela, či by to bolo lepšie alebo horšie, no strach už bol jej verný priateľ. V škole sa jej posmievali a často domov prišla s ranami alebo modrinami a nie jedenkrát musela ujsť pred drogovými dílermi, ktorým jej mama dlžila nemalé peniaze a ona predstavovala pre nich tú najľahšiu korisť na upozornenie, že už nemá veľa času. Možno preto Via nemala žiadnych priateľov a ani nechcela mať. Odmietala si pripustiť, že by do svojho sveta a všetkého toho nebezpečenstva a chaosu mala zasvätiť nejakého nevinného človeka a zničiť mu tak celý život tak, ako mala zničený ona sama, pretože to by si nikdy nevedela odpustiť.
Ako mladé dievča myslelo, tak sa aj neskôr naozaj stalo. Preto sa so slzami na lícach, trasúcim sa telom, oblečená len v žltých starých šatách, prechádzala popri mori, nohy zabárala do mokrého piesku a vytvárala tak stopy, ktoré občas spláchla väčšia vlnka, sledovala letný západ teplého žiarivého slnka strácajúceho sa kdesi ďaleko za morom, ktorý za chvíľu mala vystriedať chladnejšia temná noc, ktorá však Vie poskytovala oveľa viac pokoja v duši a pocitu bezpečia, ako teplé slnko, ktoré nonstop lízalo jej bledú pokožku, ktorú sa už dlhé roky snažilo sfarbiť do tmavšieho odtieňu, čo sa mu ani za tých štrnásť rokov nepodarilo. Na chrbte cítila bolestivé a ostré pálenie a pichanie pri každom prudkejšom pohybe, no bolo to lepšie ako keby mala znovu prežívať slizké dotyky neznámych mužov, ktorým ju jej matka tak často predávala, aby mohla naplniť svoje odporné chúťky. Via často cítila neutíchajúcu bolesť hlboko v sebe, ale už ani nedokázala rozoznať, čo ju tak veľmi ťažilo a bolelo, pretože toho bolo tak veľa, že to ani nedokázala spočítať na jednej ruke. Rozmýšľala aj nad tým dieťaťom, nad tým chlapcom, ktorý mal byť jej budúci brat. Premýšľala, či to vôbec prežije, či sa narodí zdravý a ako by potom žil. Všetko, čo ona denno denne prežívala, držala v tajnosti, ťažilo ju to, že nemá nikoho, kto by si vzal na plecia časť jej trápenia, pomohol by jej, vypočul by ju a ona by sa aspoň na chvíľu mohla cítiť lepšie a aspoň trochu milovaná. Často, už v zúfalstve, utekala od reality ako krv z jej tela, keď už nedokázala zvládať psychickú bolesť. Jedla iba málokedy, no jej žalúdok bol na to tak zvyknutý, že ani nepýtal jedlo a musela si aj sama uznať, že bola nepekne vychudnutá. Možno práve preto ju aj často boleli kosti, keď sedela alebo ležala a nemohla aj celé noci spávať. Otca bohužiaľ nikdy nepoznala, nevedela kto bol, kto je, či o nej vie, či nie, či je vôbec ešte nažive a jej mama jej o ňom nikdy nič nepovedala a ani nechcela. Len na ňu v poslednej dobe často hučala, že je úplne ako on a preto ju toľko nenávidí, prečo, to však nevedela a nedostala to z nej nech vyzvedala akokoľvek. V ťažké dni sa preto radšej utápala sama v depresívnych myšlienkach a sledovala krv na nohách aj rukách, pretože to pre ňu predstavovalo oslobodenie od sveta, v ktorom musela žiť a od matky, ktorá sa jej znechucovala každým dňom viac a viac. A i keď o svojom otcovi nevedela vôbec nič, už teraz ho z hĺbky duše nenávidela a preklínala, že ju opustil, nechal s touto ženou, ktorá možno kedysi mohla byť jej matka, no teraz už ňou nebola ani najmenšou časťou, a už sa jej nikdy neozval. Možno to voči nemu nebolo spravodlivé, pretože bola veľká pravdepodobnosť, že už vlastne ani nežije, ale bolo jednoduchšie premeniť všetku bolesť, strach a trápenie na hnev, zlosť a nenávisť a miesto plaču kričať a všetko, či všetkých okolo seba nenávidieť. To však pre Viu predstavovalo niečo, čo ju držalo nad vodou. Hnev a nenávisť, ktorú v sebe vytvorila zo všetkej bolesti, ktorú kedy cítila nechala vyjsť von a snažila sa, aby si ľudia na uliciach mysleli, že je silná, no v skutočnosti vnútorne umierala a nevedela koľko krokov a nádychov ešte zvládne, koľko ich ešte bude musieť zvládnuť, aby to všetko skončilo a bála sa, že to snáď nikdy neskončí a ak sa jej brat nenarodí, alebo zomrie, bude to musieť urobiť sama, radikálnym, sebeckým, no jediným spôsobom, aký poznala a mala naň odvahu. Vlastnou smrťou.
Via sedela na pláži i keď bola už hlboká noc, nohy jej obmývala morská pena a tie väčšie vlnky, ktoré vyzerali, akoby sa za ňou ťahali a hrali sa, ktorá z nich ako prvá chytí jej bosú doráňanú nohu a sledovala, ako veľký biely mesiac tancuje na oblohe posiatej tisíckami trblietavých hviezd, ktoré sa jagavo odrážali aj od hladiny mora pred ňou, ktorá bola nezvykle rozbúrená na to, že vonku panovalo ticho a absolútne bezvetrie. Nevenovala tomu však nejako moc pozornosť, nedávala tomu veľký význam. Dávala si iba veľký pozor na jej okolie, snažila sa morský vzduch nasať čo najviac do pľúc a zabudnúť aspoň na chvíľu na všetky starosti a trápenia, ktoré jej život tak rád prinášal. Všetko sa zdalo krásne, dokonalé, tiché a príjemné, až Via na chvíľku dovolila telu uvoľniť sa a povoliť v ostražitosti, no to bola tá najväčšia chyba. Netrvalo to totiž nejako moc dlho a ako každá bublina, aj táto krásna bublina plná pokoja a uvoľnenia praskla, ako každý príjemný, rozprávkový sen, aj z tohto sa raz musela prebudiť a znovu čeliť mučivej realite, ktorú nenávidela. Zozadu ju niekto totiž prudko chytil, jednu ruku jej dal na ústa a druhou jej následne priložil zbraň ku spánku, keď skríkla a chcela sa brániť. Nezmohla sa teda vôbec na nič. Jej telo zostalo ako v tranze, nemohla sa pohnúť, srdce závodilo s jej dychom, ktorý z nich bude ten rýchlejší a slzy jej znovu stekali po lícach. Kolená sa jej triasli, neuveriteľne sa potila a mala pocit, že už dlho ju jej tenké nohy neudržia a ona spadne na zem. Dotyčný ju však silno držal a následne prudko otočil k sebe. Postarší muž okolo päťdesiatky, ktorý sa na ňu nechutne uškŕňal pričom ukazoval žlté, krivé, pokazené zuby, jej bol veľmi povedomý a až po chvíli si uvedomila, kto to je a zreničky sa jej rozšírili hrôzou. Muž, ktorý ju držal bol totiž jeden z najviac známych drogových dílerov a ona vedela, že mal kruté spôsoby na vymáhanie peňazí od takých ľudí, ako bola jeho mama, ktorí neplatili, pretože žiaľ už nemali z čoho. Muž mal veľmi kratučké, zato však riadne husté, hnedé vlasy, miestami popretkávané šedinami, tmavé hnedé oči, v ktorých sídlila drzosť, zlomyseľnosť a nebezpečenstvo, z ktorých ju zamrazilo aj keď jej zima vôbec nebola. Mal trochu viac okrúhlu, neoholenú tvár a úzke pery, nad ktorými mal väčší špicatý nos. Vravel niečo o jej mame a pomste, ale Via nebola schopná plne sa sústrediť na jeho hrubý škodoradostný hlas a slová, ktoré vypúšťal z úst, ani na bolesť chrbta, ktorú cez adrenalín takmer ani necítila. V ústach ju drhli jej vlastné vzlyky, mozog spustil silný alarm až ju rozbolela hlava a v duchu sa modlila, nech zomrie čo najrýchlejším a najmenej bolestivým spôsobom, aj keď na sto percent vedela, že ak by naozaj zomrela, bola by to krutá, bolestivá a ohavná smrť. Odmietala si priznať, že toto by mal byť jej koniec, že by mala zomrieť jeho rukami. Vždy si sama sebe sľubovala, že ak ju niekto naozaj raz zabije, bude to jedine ona sama a nikomu inému to nedovolí. Preto Via, ako prvé, začala hľadať spôsob, ako by sa mohla pripraviť o život ešte predtým, ako ju zabije on a nie spôsob akým sa zachrániť, pretože už vlastného života, by bol zbytočný a príliš by riskovala, že by bol na ňu ešte viac krutý, keby sa jej to nepodarilo.
Muž ju začal po chvíli bozkávať na krk. Nepáčilo sa jej to, naopak prišiel jej odporný a jediné, o čo sa snažila bolo premýšľať, ako sa dostať z tejto situácie, i keď by vykúpenie malo znamenať samotná smrť. Jeho ruky, ktoré boli zrazu všade na jej tele a nepríjemne ju ohmatávali, však zabraňovali akémukoľvek racionálnemu rozmýšľaniu a Via stále viac a viac prepadala čistému, nefalšovanému zúfalstvu, ktoré pohlcovalo jej telo. Až keď jej voľnou rukou stlačil bolestivo jej malý kostnatý zadok, prebudila sa z tranzu, ktorý nevedomky prežívala a bez uvažovania začala konať. Nedokázala uvažovať, nepremýšľala aké môže mať jej konanie následky. Vytrhla mu zbraň a namierila naňho, pričom on trošku ustúpil. Veľmi dobre vedela, že keby nebol tak zamestnaný jej telom a dával si väčší pozor, nikdy by sa jej zbraň získať nepodarilo a on to vedel ešte lepšie ako ona, preto ho to ani trochu nezaskočilo, neodradilo, len tak sa malým slabým dievčaťom zastrašiť nedal. Keď namierila zbraň na seba, takmer hneď bol pri nej znovu v tesnej blízkosti a snažil sa jej zbraň vytrhnúť. Via veľmi dobre vedela, že ak zbraň získa späť, je to jej koniec a ďalšiu šancu niečo urobiť a zachrániť sa pred nepekným osudom, už nedostane. Preto neuvažovala čo sa stane, kam zbraň práve mieri a vystrelila. Obaja zostali nehybne stáť a dievča držalo pevne zatvorené oči a čakalo bolesť, ale tá akosi ani po dlhšej dobe neprichádzala. Zovretie na jej tele však po chvíli povolilo a započula, ako sa telo muža zviezlo k zemi, až ju to stiahlo za ním. Keď naňho pozrela, zmeravela. Muž mal dieru v mieste, kde mal mať srdce, vytekala z neho hromada krvi, oči mal zoširoka otvorené, ale už v nich videla iba prázdnotu a smrť. Ústa mal dokorán, akoby chcel vykríknuť, no už z neho nevyšiel jediný zvuk. Muž bol totiž mŕtvy. Vystrašene vstala až sa zatackala, odhodila zbraň do piesku, čo najviac k vode a ticho sledovala, ako ju pomaly vzali vlny a odnášali do hlbín asi aj samotného pekla. Dlho tam tak stála, sledovala nehybné, mŕtve telo muža, ktorý ju napadol a neodvážila sa ani nadýchnuť. Jej svet sa zastavil, jej srdce nezvládalo búchať a ona prebleskol ňou pocit pocit, že čoskoro asi stratí vedomie. V hlave mala neskutočné prázdno a ticho ako ešte nikdy a len pomaly jej dochádzalo, čo sa za posedných pár minút stalo. Nestála tam však dlho, aj keď jej to pripadalo ako večnosť, kým konečne pochopila všetko, čo sa stalo, čo urobila, keď si to v hlave prehrávala stále dookola, ako pokazené video. Mala chuť sa na mieste zosypať a už nikdy sa nepozbierať späť, ale až príliš bolelo vedomie, že si to nemohla dovoliť ani v tejto chvíli. V hlave mala vtedy už iba jednu jedinú myšlienku, ktorú si opakovala stále dookola a i tak, ju len ťažko dokázala pochopiť, či prijať, je vrah a musí ujsť. Netušila, čo sa ďalej s mužom stane, čo sa stane s ňou. Bolo jej zo seba a toho všetkého na zvracanie, končatiny sa jej nekontrolovateľne triasli a ona sa pod návalom úzkosti a zdesenia nahlas rozkričala. Do výkriku dala svoju bolesť, svoju úzkosť, strach a všetko, čo v tej chvíli potrebovala tak nutne dostať von. Následne sa otočila a stratila sa do tmy budov kúsok od pláže. Vedela však jeden jednoduchý fakt, ktorý už nemohla nijako ovplyvniť. Na túto udalosť už bohužiaľ nikdy nezabudne.