30 šialených príbehov

Úloha #2

Téma: Rozprávajte príbeh človeka, ktorý žije už niekoľko rokov v hoteli...

Slová: železo, koníček

Postava: okúzľujúci lovec

Sledovala som stromy nahusto naukladané k sebe. Vedela som, že ďalej budem musieť ísť peši, pretože auto by tadiaľ neprešlo, iba by som si urobila väčšie problémy a to som nechcela. Vzala som preto svoje veci, skontrolovala či mám baterku v kamere a šla po trase, ktorú som mala vyznačenú na papierovej mape, ako cestu k hotelu. Rada som skúmala staré a už dlho nevyužívané budovy, bol to môj koníček, a toto bola jedna z mojich veľkých príležitostí, pretože sa sem nikto neodvážil vkročiť už 29 rokov. Zapla som kameru a začala.
,,Uprostred lesa stojí veľmi starý a zarastený hotel. Hotel bol postavený ešte pred 1 svetovou vojnou, ale stojí doteraz, i keď vraj nie je v nejakom veľmi dobrom stave a určite sa v ňom už nedá žiť. Nikto však nevie ako je to možné, že ešte stále stojí. Niekto vraví duchovia, iný prírodné sily, ďalší zas, že sa tu potulujú monštrá a iné nebezpečné bytosti vyslané samotným peklom. Ja tomu ale neverím a preto som sa rozhodla to tu dnes preskúmať. Viete, existuje jeden článok, ktorý napísal niekto neznámy. Vraví v ňom, že hotel je stále obývaný človekom, ktorého však nikto nikdy nevidel a nikto nevie ako vyzerá. Preto málo ľudí verí, že naozaj existuje. A my si dnes ukážeme či áno, alebo nie." Keď som dorozprávala urobila som pár záberov lesa a kameru vypla. Cítila som sa zvláštne. Dalo by sa povedať, že aj veľmi nepríjmene. Trochu som sa bála, pretože som bola stovky kilometrov od civilizácie a nikto nevedel kam som šla, takže aj keby niekto chcel ísť ma hľadať, nevedeli by kde. No aj tak viem, že nikto by nemal odvahu na tu hľadať ak sa nevrátim.
Po dlhej dobe hľadania a blúdenie som to našla. Hotel nevyzeral tak rozpadnuto ako sa o ňom písalo, bol celkom vysoký, a ani tak staro. Dokonca ani omietka nebola nejaká príliš zošúchaná. Vlastne vyzeral byť v celkom dobrom stave. Dokonca by som povedala, že vyzerá byť postavený tak, možno 6 rokov. A nie celé veky. Prekvapilo ma dokonca, že okolo budovy sa váľa veľa veľkých kusov spadnutého železa, načo by asi každý povedal, že to je divné, až nereálne. Kde sa to tu vzalo? Čo to tu robilo? Prečo to tu bolo? Bola som odhodlaná zistiť pravdu.
Šla som bližšie a urobila aj niekoľko záberov z vonku. Práve som chcela vojsť dnu keď som za sebou započula praskanie konárikov. Rýchlo som sa otočila, ale nikde nikto nebol. Chvíľu som tam stála a sledovala les. Na krku som ucítila dych. Otočila som sa a vystrašene cúvla. Nikde nikto. Zas. Čo sa to tu do pekla deje? Žeby tu naozaj strašilo? Ale veď duchovia predsa neexistujú. Nikdy som žiadnych nestretla ani nevidela. Muselo sa mi to iba zdať. To mám z toho, že stále pozerám horory.
,,Vážený ľudia, idem dnu. Strávim tu celú jednu noc aby ste vedeli, že toto miesto neobývajú žiadne príšery, duchovia, ani sily prírody a je to tu úplne normálne a bezpečné." Povedala som a namierila kameru zas ku dverám, ktoré som pomali a opatrne otvorila. Vo vnútri to bolo ešte krajšie ako zvonka. ,,Páni. Vidíte to čo ja? Akoby to tu niekto pripravil na náš príchod. To je nádherné!" Obdivovala som krásu miestnosti. Bola vyzdobená rôznymi maľbami a zvieracími kožami a hlavami. ,,Akoby tu kedysi žili lovci. Dokonalá práca rezbárov a maliarov to urobilo iba viac honosné. Je to ako v nejakej galérii či rozprávke, ale tisíckrát lepšie!" Všetko som natáčala a ukazovala každý jeden centimeter hotela. Potom som, radšej po schodoch, šla na prvé poschodie a zabočila hneď do prvej izby. Keď som otvorila dvere, vyrazilo mi to dych. Izba bola nádherne zariadená a vyzeralo to, akoby v nej niekto pravidelne spával. Bolo to vlastne aj trochu desivé, pretože som nevedela kto všetko by tu mohol žiť a čo by mi dotyčný mohol urobiť keby vedel, že tu teraz som. Ešte keď mal byť hotel rozpadnutý a neobývateľný.
Mikla som sa, keď som započula budchnutie dverí. Rýchlo som bežala dolu a pozrela na vchodové dvere, ktoré boli zatvorené. Stále som však točila aby nikomu nič neuniklo. Žeby som zle zatvorila dvere? Alebo prievan? Skúsila som ich otvoriť, ale nešlo to. Prečo to nejde sakra? To som tu teraz akože uväznená? Započula som klopanie niekde za mnou a okamžite sa otočila. Bála som sa ako ešte nikdy. Ale snažila som sa upokojiť, že to robím pre ľudí a pre zábavu. Šla som radšej preskúmať ostatok hotela a snažila som sa ignorovať zvuky a pocit, že v hoteli niesom sama.
Kým som prešla celý hotel, bola už tma tak som sa vrátila späť do izby, ktorá jediná bola obývateľná. Odložila som si tam veci a skontrolovala záznam. I keď som už nenatáčala, skúsila som prehľadať šuflíky a skrine pre prípad, že by som našla niečo zaujímavé. A tak sa aj stalo. Našla som starý zaprášený denník. Keď som ho ale otvorila, vo vnútri toho moc nebolo, pretože väčšina strán bolo vytrhaných a čitateľných bolo iba pár zápiskov. Zapla som kameru a sadla si pred ňu. Najskôr som niečo obkecala ohľadom môjho hľadania a denníka a potom som začala čítať.
,,Deň 6: Zistil som, že hotel obývali lovci. Nie však obyčajný. Neboli to lovci zvierat, ale ľudí. V hoteli žila rodina lovcov celé generácie. Je to neuveriteľné. Bol to však ich koníček.
Deň 2: V celom hoteli sú dnes zrazu zamknuté všetky ostatné izby až na jednu, tú, ktorá bola zariadená, akoby ju niekto nachytal pre môj príchod. Zaujímavé.
Deň 5: Dnes som našiel na stole znovu jedlo aj s odkazom, že mám odísť inak to so mnou skončí zle. Ale ja som odhodlaný zistiť, o čo tu ide."
Deň 7: ,,Zistil som to. Rodinu, ktorá tu žila kedysi obvinili z čarodejníctva a upálili ich v tomto hoteli, ktorý doteraz zostal prekliaty. Ak toto niekto číta, pravdepodobne som už mŕtvy, ale počúvajte. Odíďte. Nesmiete tu zostať už ani minútu. I keď... oni vás i tak dostanú."
Hneď ako som to dočítala som započula buchot a smiech. Okamžite som vzala dôležité veci a vybehla do temnoty lesa. Vôbec som si neuvedomovala, že zrazu je odomknuté. Snažila som sa dostať k autu, ale bolo to márne, pretože som sa neuveriteľne bála a v tej tme som nevidela ani na krok. Stále som zakopávala o rozhádzané železo a až potom som si uvedomila, že všade je krv. Skríkla som keď som sa o jeden kus železa potkla a spadla na zem. Uvidela som muža. Vyzral naozaj dobre. Úplne som onemela. Muž sa na mňa pozrel a ja som nevedela čo povedať. Bol to lovec, to bolo jasné z toho ako bol oblečený a že mal zbrane. Okúzľujúci lovec na mňa namieril svoju zbraňou a ja som sa v duchu rozlúčila so svojím trochu krátkym životom. Pretože v tej chvíli som sa pozerala do očí svojej smrti.

Keďže som to sem začala pridávať až neskôr, som práve na 9 úlohe, tak sa pokúsim do pár dní vydať všetko čo mám už napísané.