30 šialených príbehov

Úloha #13

Téma: Napíšte príbeh postavy, ktorej svet umiera (doslovne, alebo metaforicky)...

Slová: Obrana, bunka

Postava: Lezbická novinárka

Sedela som na starej, drevenej, príšerne nepohodlnej, nemocničnej stoličke tak ako každý víkend už asi dva roky. Neviem presne koľko to už je. Kto by to mal počítať, že? Ja som to však počítala, vedela som to vlastne presne, len som bola v neustálom stave nepríčetnosti, vďaka ktorej som dokázala celé dni iba sedieť na stoličke a sledovať nemocničnú posteľ, držiac osobu, ktorá na nej ležala za ruku. Bola som tu už tak dlho, že aj sestričky si ma pamätali a vedeli, že keď som tu, izbe by sa mali obvykle vyhýbať oblúkom a prísť iba keď potrebujú niečo skontrolovať. Vedeli, že sem chodím každý víkend a väčšinou sa od piatku večera po nedeľu večera ani nepohnem. Možno ak by nebolo niektorých milých sestričiek, ani by som nejedla a nepila. Rozprávanie so mnou a snaženie o zlepšenie mojej nálady však vzdali po dvoch týždňoch. Nemalo to zmysel. Nepočúvala som ich ani trošku. Všetko šlo jedným uchom dnu a druhým von. Celé hodiny totiž iba sedím na tej tvrdej stoličke a sledujem nehybné telo mladej ženy, napojené na rôzne prístroje, ktorých zvuk som zo začiatku neznášala a vedeli na riadne vytáčať, dnes už sa mi však zdali ako súčasť každodenného života a vôbec som im nevenovala pozornosť. Ich zvuk sa strácal kdesi v medzipriestore môjho tela a môjho mozgu. Po tak dlhej dobe už ma dokonca ani nepremáhal neustály zlomený plač pri pohľade na ňu, i keď po nociach som často vyronila nie jednu slzičku. Vlastne by sa to dalo pomenovať skôr ako vodopád sĺz. Keby slzy neboli slané a niekto by ich chytal do pohárov, vedeli by s ním napojiť snáď už celú afriku.
Mierne som sa nad ňou myšlienkou uchechtla, ale keď som pozrela znovu na nehybné, mŕtvolne bledé a nezdravo vychudnuté telo mojej staršej sestričky a jedinej rodiny, ktorú som kedy mala, bodalo ma neúprosne pri srdci. To by však nebolo nič keby moje srdce neohlodávali výčitky svedomia, zo stavu, v ktorom sestrička skončila kvôli mne a nedokázala som proti nim nijako brániť, pretože boli nanajvýš oprávnené. Často spomínam na ten večer. Na párty na oslavu jej 21 narodenín, na ktorú som ju nahovorila ja a od ktorej ma tak veľmi chcela odhovoriť. Keby som poslúchla, všetko by bolo inak. Boli by sme doma, užívali si vianočné sviatky a piekli rôzne lahôdky, ozdobovali stromček, i keď sme mali iba umelý. Počúvala by som jej krásny smiech, jej nádherný spev vianočných kolied a všetko by bolo dokonalé ako každý rok predtým. Ale nebolo a pociťovala som to v každej bunke svojho tela. Nič nebolo ako predtým. Miesto toho aby sme sa zabávali a užívali si chvíle strávené spolu, sledujem jej nezvládne ležiace telo a držím ju za studenú ruku.
Vyzerala akoby bola mŕtva a jediné čo ma ubezpečovalo, že ešte stále je nažive, že iba spí a má šancu sa prebrať, i keď minimálnu bolo, že prístroje stále pípali a jej hruď sa pomaly a takmer neviditeľne nadvihovala a zas klesala, čo naznačovalo, že stále jej bije srdce a ešte dokáže dýchať, i keď občas som mala strach, že dýcha stále slabšie a pomalšie. Srdiečko však bilo, no neprirodzene pomaly a nevykazolvala žiadny náznak toho, že by sa v najbližšej dobe mala prebudiť, čo mi vháňalo slzy do očí telo sa mi triaslo iba pri pomyslení, že by som o ňu mohla nakoniec naozaj prísť. Pár som ich nechala vyjsť a následne pevne a pritom jemne som stiskla sestričke ruku, aby som jej náhodou neublížila, pretože jej telo vyzeralo krehko, bolo takmer biele ako steny nemocnice a studené akoby bolo z porcelánu a ja som sa bála, že ak by som čo i len o trošku viac zosilnela stisk, rozpadla by sa mi v rukách ako porcelánová bábika, na prach. V kóme bola presne už dva roky, tri mesiace, 22 dní a 9 hodín. Neprehrala sa na svoje narodeniny ako som dúfala a doktory už neveria, že sa niekedy ešte zobudí, čo si ja nedokážem za žiadnu cenu pripustiť a odmietam podpísať papier kde by som ju nechala odpojiť od prístrojov a následne musela vidieť ako pred mojimi očami zomrie, pretože stále verím v zázrak, že raz sa znovu zobudí, akoby sa nič nestalo a objíme ma.
Tých pár slov, že sa asi už nezobudí ma však vždy dokáže naplno rozplakať, pretože spomienky uderia vždy v ten istý moment a mňa prevalcujú pocity ako strach a úzkosť, ktoré tak dôverne poznám.
Spomínam na naše zážitky keď sme boli malé. Ako sme vždy stavali pred sirotincom snehuliaka, ako sme si v noci ľahli k sebe a rozprávali sa o budúcnosti, ako som robila hlúposti aby som upútala pozornosť a sestra sa to snažila vyžehliť. Snívali sme, že raz budeme spolu bývať v jednom dome a budeme šťastné. Splnilo sa nám to. Tak prečo to všetko nemohlo vydržať dlhšie? Prečo nie rovno navždy? Všetko sa pokazilo keď sme šli do toho hlúpeho klubu. Sestra nechcela, nemala rada alkohol, puch cigariet a i keď tancovala rada, predstva, že by sa mala tlačiť medzi húfom spotených tiel sa jej priečila ako ešte žiadna iná, ale keďže som strašne tvrdohlavý človek som ju nakoniec nejako uprosila. Bola to moja chyba, aj keď som si občas tajne vravela, že som predsa nemohla tušiť, čo sa stane. Lenže vzápätí si vždy uvedomím, že som bola hlúpa a vôbec si neuvedomovala riziko, ktoré návšteva nočného klubu predstavovala a i keď sestra áno ja som ju bezohľadne a hlúpo nepočúvala, na čo však nakoniec najviac doplatila práve ona a to ma hnevalo ešte viac.
Sestra sa mi totiž neskôr asi o 3 ráno stratila z dohľadu z nejakým chalanom a ja som to pod vplyvom alkoholu v krvi vôbec neriešila. Viem, že som príšerná sestra, ale prečo ona musí trpieť za moje skutky? Za moje ťažké hriechy do ktorých som tak odporne namočila aj ju? Ona si to nezaslúžila. Bola to múdra, krásna a láskavá žena, ktorá ľuďom vždy pomáhala a ku každému bola milá a priateľská, čož ja som nebola ani z polovice a keď ju tak sledujem, chcela by som si to a ňou vymeniť, pretože na jej mieste som mala teraz ležať ja a ona si mala užívať život plnými dúškami a byť šťastná. Veď to ju ľudia mali radi a oba mala rada ich.
Ten večer mal byť jeden z našich najlepších, nezabudnuteľných zážitkov a mali sme byť plné, priam preplnené krásnych, zábavných a zaujímavých spomienok na to, ako sme si užili oslavu jej narodenín, na ktoré by sme nikdy nezabudli. A ja viem, že ani nezabudneme. Ja teda určite nie. Ale miesto krásnych zážitkov som si dopodrobna pamätala ako som ju našla za klubom, keď som si všimla, že je už dlho preč a mala by som ju nájsť s tým, že už pôjdeme domov. To čo som, ale videla je niečo, ja čo bohužiaľ už nikdy v živote nezabudneme a bude ma to stratiť po nociach asi aj do smrti.  Oblečenie mala totiž potrehané, všade okolo seba mala kopu krvi, na tele veľa bodných rán a zdalo sa, že už ani nedýcha. Ten deň pre mňa predalo svietiť slnko, prestal žiariť mesiac, prestal existovať kyslík a všetky farby neskutočne vybledli. Život sa stal akosi unávnou rutinou, nechcelo sa mi už ani dýchať a môj spánok bol všelijaký kvôli neutíchajúcim nočným morám, ktoré ma nenechali kľudne spávať. Nedokázala som si ani predstaviť, čo musela moja sestrička zažiť pred tým ako ju okradli a utiekli. Polícia doteraz nezistila o koho ide, zistila len, že páchatelia boli dvaja, takže je jasné, že akýkoľvek pokus o obranu bol márny a nanajvýš zbytočný, a od tej doby mi za zadkom chodí dokonca otravná lezbická novinárka a nedá mi pokoj, čož ma občas privádzalo do nepríčetnosti, no teraz som niekedy za ju aj rada, pretože sa necítim tak osamelá. Niekedy mám však pocit, že sa jej už asi nikdy nezbavím a preto rada chodím za sestrou. Utekám od reality za oknami a stenami nemocnice. Zatváram sa stále viac a viac do seba a prestávam žiť v reálnom svete. Môj svet menom Realita umiera a prebúdza sa svet v mojej hlave kde som iba ja. Ja a ona. Zostávam žiť v minulosti, vo všetkom čo sa stalo pred tou nocou. Nedokázala som sa z toho prebrať ani za tú dlhú dobu, práve naopak, spadla som do toho ešte viac ako kedysi. Domom zívala prázdnota a chýbali mi dni kedy som nenávidela aká je moja sestra živá, bláznivá a občas veľmi otravná. Teraz by som však dala čokoľvek za to aby mi ráno prišla do izby a do školy ma prebudila kýblom studenej vody, alebo šlriekaním do ucha. Dala by som čokoľvek za to, aby sa znovu mohla usmiať, objať ma, tancovať na streche bytovky v ktorej sme žili a spievať s plného hrdla ako miluje život.
Viem, že svoj život som nenávidela už odjakživa, ale ona bola vždy iná ako ja. Dalo by sa povedať, že niektorý, občas ani my, sme nedokázali uveriť, že sme naozaj sestry, pretože sme boli odlišné ako voda a oheň. A nie len v chovaní, ale aj vo výzore. Ona mala dlhé ryšavé kučeravé vlasy, žiarivé zelené očká a pehavú tvár a ja? Čierne, na krátko ostriehané vlasy s modrým obré, čokoládové oči a bezchybnú pleť, ktorú mi občas závidela, i keď jej pehy ju robili ešte krajšie, roztomilejšiu a nevinnejšiu. I cez to všetko čo nám osud pripravil, čo nám postavil do cesty, sme sa nadovšetko milovali aj keď sa potkla a spadla tak veľmi, že si nabila nos, vždy s úsmevom vstala a šla ďalej. Nechápala som ako môže byť tak optimistická. Bola jednoducho dokonalá. Všetci chlapci po nej túžili a ja som dávala pozor, aby moja sestra získala takého partnera, akého si naozaj zaslúžila. Chcela som, aby bola šťastná, aby si našla svoju životnú lásku, mala svadbu a neskôr deti. Teraz som však denno denne nervózne hľadela na mobil a pľúca mi zvieral nekonečný strach, že by sa rozzvonil a po zdvihnutí by mi bolo oznámené, že moja sestra to vzdala a rozhodla sa ďalej už netrápiť v tomto neférovom svete klamstiev, podvodov a bolesti. Vedela som, že sa len tak nevzdávala, ale bála som sa, že takýto pád už len tak nerozchodí. Viem, že to sa nedá. V noci, keď som nemohla spávať, som premýšľala, že by možno bolo lepšie, keby na mieste zomrela. Nemusela sa teraz trápiť, nemusela by takto bezvýznamne prežívať, pretože viem, že takto by to nikdy nechcela, nemala som ale to srdce nechať ju zabiť, pretože by to bolo, akoby som ju zabíja ja a to už by som nezvládla vôbec. Je toto vôbec život? Môžem ešte povedať, že moja sestra žije? Že ja žijem? Nie. Môžem povedať, že obe už iba bezvýznamne prežívame a všetko okolo stráca zmysel. Všetko čo prežíva a prežívala vlastne celý život a kvôli mne ma práve teraz neuveriteľne hlodalo a v každej bunke svojho tela som cítila, že ak toto bude jej koniec, neviem či budem schopná zvládnuť ho, prijať jej rozhodnutie vzdať sa a žiť aj naďalej, ale bez nej. Vyčítala by som to sebe, vyčítala by som to jej, vyčítala by som to celému svetu, no zmieriť by som sa s tým nikdy nedokázala. Prišla by som o všetko a nakoniec aj o strechu nad hlavou. Nemala som totiž žiadnu prácu, však som stále ešte študovala, takže by som skončila asi na ulici, pretože naše našetrené peniaze by vystračili tak na pár mesiacov a ani neviem, či by som sa dokázala vrátiť k starému životu, keby v ňom už ďalej neexistovala ona.
Aj teraz som preto to sedela pri jej posteli, držala ju za ruku, po lícach mi stekali horúce slzy plné smútku a bolesti a z pootvorených pier ticho nemocničnej izby pretínali moje ťaživé vzlyky, ktoré sa mi horko drali z vnútra, bolestne mi zvierali hrdlo, pľúca a miešali sa so zvukmi rôznych prístrojov na ktorých musela byť napojená už tak dlhú dobu. Stále som však verila, že to zvládne. Že to spolu zvládneme.

*O pár mesiacov neskôr*

Sedela som na kraji strechy bytovky, na ktorej sestra tak rada tancovala a sledovala ľudí, ktorý pod mojimi nohami spustenými dolu vyzerali ako mravci. Bolo to asi 15 minút čo mi z nemocnice volali, že moja sestra to už nezvládla, že jej telo to vzdalo, ona bezbolestne opustila tento svet, vydala sa do všetkého krásneho aj desivého, čo pre ľudstvo predstavovala smrť a oni ju už nedokázali zachrániť. A ja som spokojným výrazom zošúchla svoje telo dolu v posledných minútach môjho života uvažovala s úsmevom na perách iba o tom, že sestričku už nikdy nič nebude bolieť, že ju konečne uvidím sa smiať a znovu tancovať bosú na lúke v rannej rosé, že konečne budem počuť jej jemný, nežný hlas a jej spev, a už nikdy neurobím takú chybu, za ktorú som zaplatila tu najväčšiu daň ako som mohla- naše životy.

Ak nájdete nejaké chyby(viem, že tu nejakú sú, ale neviem ich nájsť) prosím dajte mi vedieť. Budem strašne vďačná.