Two Of Us [KookMin] POZASTAVENÉ

30

Jungkook

Plakal som... veľmi. Slzy sa mi tlačili von, ťažko sa mi dýchalo. Chcel som sa vrátiť ale nemôžem...

,,Tá ich rodina sa nedá vystáť!" vykríkla mama.

,,Sú to zvrhlíci!" pridal sa otec.

,,A tá ich mama! Do mňa sa ide navážať!" kričala mama.
,,Vôbec to nechápem! Náš malý Kookie už k nim nepôjde!" vyhlásila mama.
,,Ešte by aj z neho urobili niečo také." ohrnula nosom.

,,Máš pravdu miláčik!" prikyvoval jej otec.

,,Kookie už toľko neplač, už sa s nimi neuvidíš." pohladkala ma po líci a zotrela mi slzy.

Uhol som jej. ,,Si len potvora! Nič viac!" zakričal som a viac sa natisol k dverám auta, aby na mňa mama nedosiahla.

,,Jungkook! Ako to hovoríš o svojej mame?!" vykríkol na mňa otec.

,,To nič!" Zastavila ho." pozrela znova na mňa. ,,Ešte nám poďakuješ, že sme vám to prerušili." maminé hnedé oči stmavli a na ústach sa jej rysovala rovná čiara bez úsmevu.

,,Neznášam vás! Neznášam, neznášam!" začal som sa rozkrikovať na celé auto.

,,Jungkook!" otočil sa na mňa otec. ,,Asi ti to doma nestačilo, čo? Potrebuješ ďalšiu príručku ako tak pozerám. Takže už konečne drž tú svoju hubu a neplač!" zvýšil na mňa hlas.

,,Chang!" zvrieskla mama. ,,Pozeraj, pred seba!" otec sa rýchlo otočil... tma, ticho a chlad.

Otvoril som oči a vystrelo ma do sedu. Srdce mi bilo veľmi rýchlo a nestíhal som s dychom. Rozhliadol som sa po izbe a zastavil sa pri malom kĺbku, ktoré ležalo vedľa mňa.

Povzdychol som si a postavil sa. Otvoril som dvere a po tichu zišiel do kuchyne. Vybral som si pohár a napuštal doňho vodu a sadol si za stôl.

Napil som sa a pozrel na hodiny na stene... Štvrť na štyri... oprel som sa o stoličku.

Bože, dnes to je už tretí deň, čo sa mi to stáva... naposledy sa mi to stalo pred šiestimi rokmi. Pretrel som si tvár a dopil vodu.

Pohár som dal do drezu a vyšiel späť do izby. Sadol som si na posteľ a zapozeral sa von oknom. ,,Čo to znamená?" zamrmlal som a nadýchol sa.

Sedel som tak možno ešte pól hodinu. Vonku začína byť pomaly vidno... ľahol som si znova k Chimovi a prikryl sa perinou.

Objal som ho a snažil sa znova zaspať...

__

Budík sa začal ozývať na celú izbu tak som sa lenivo postavil a vypol ho.
Otočil som sa na Jimina, ktorý stále spokojne spí. ,,Jimin, vstávaj." štuchol som doňho.

,,Ee." otočil sa mi chrbtom. Povzdychol som si a vošiel k nemu pod perinu.

,,Nestihneš školu." zašepkal som mu do ucha.

,,To dobehnem..." zamrmlal zničene.

,,Jasné..." bradu som mu položil na rameno.

Postavil som sa a ztrhol z neho perinu, zababušil som sa do nej ako húsenica a skočil na druhú posteľ.

Chimi zabručal a presunul sa na druhú posteľ, prítúlil sa ku mne. ,,Nevstávaš?" opýtal sa Jimin po chvíli.

,,Ja dnes nejdem do školy..."

,,Prečo?" pretočil sa tak, aby na mňa videl. ,,Je ti zle?"

,,Em... vyhodili ma na dva dni zo školy. Idem až zajtra..." pozrel som naňho.