You can't avoid fate ||Daniel Ricciardo ||SK

23

Celý svet sa zastavil. Všetci a všetko stíchlo. Čakali sme, kedy sa Daniel ozve. Trvalo to večne. Rýchlo k nemu pribehli ľudia ktorí mali. Zrazu akoby sa zobudil, zdvihol hlavu a povedal: ,,Dokážem vyjsť."
,,Rozumiem." ozval sa jeho technik.

Sledovala som, ako ťažko vyšiel z monopostu. Nedokázal odkráčať sám, tak mu museli pomôcť. Veď on ledva stál! Nastúpil do auta a odviezli ho preč.

Nestrácala som ani sekundu. Ako had som sa popreplietala pomedzi ľudí a zišla som dole z tribúny. Mierila som k východu z paddocku. Bolo mi jedno, že som si zaplatila za vstupenku na závod, pričom som videla necelú polovicu. Daniel nie je v poriadku a ja musím byť pri ňom. Nepovedal, že ho niečo bolí, no ja som vedela že on nič nepovie.

Pri východe z paddocku som bola do piatich minút. V živote som tak rýchlo neutekala. Na strede cesty ma zrazu prestali počúvať nohy a spadla som. Z ničoho nič som si ich prestala cítiť. Vážne sa to muselo vrátiť práve teraz?!

O pár sekúnd na to išla sanitka z paddocku. Zrejme s Danielom. Zastavili tesne predomnou. Zboku pribehli ľudia a začali po mne nadávať nech uhnem z cesty.

,,Nemôžem..." povedala som.
,,Na toto teraz vážne nemáme čas!" zasyčal jeden chlap a zdvihol ma zo zeme. Pustil ma, no ihneď ma aj chytil pretože som padala.
,,Na čo sa teraz hráte?!" povedal naštvane.
,,Nedokážem hýbať nohami! Necítim si ich!" zavrčala som.

Chlap asi pochopil, že hovorím pravdu tak mávol na šoféra sanitky. Ten rýchlo vystúpil z auta a opýtal sa: ,,Čo tu je za problém?"
,,Slečna si necíti nohy. Vraj nimi nemôže hýbať." povedal chlap, ktorý ma držal.

Chlap zo sanitky sa zamračil, no po chvíli mu asi doplo, tak ma schytil a rýchlo ma zobral do sanitky. Ležal v nej Daniel a pri ňom bol jeden doktor.

,,Luisha?!" povedal Daniel a prudko sa posadil. Zasyčal od bolesti, ale stále pozeral na mňa.
,,Čo sa to deje?" opýtal sa doktor.
,,Slečna nemôže hýbať nohami, necíti si ich." zopakoval šofér.
,,Mali ste už s týmto nejaké problémy?" opýtal sa doktor.
,,No... Ehm... Mám asi neurodegeneratívnu poruchu." povedala som.

Daniel na mňa vytreštil oči.
,,Asi?" opýtal sa doktor. Otvorila som ústa, že odpoviem no šofér ma predbehol: ,,Nemôžme ju tu nechať či má alebo nemá poruchu. Musíme ju zobrať s nami." Posadil ma a odišiel za volant.

Daniel rýchlo zosadol z jeho lehátka a povedal: ,,Poď, ľahni si."
,,Pán Ricciardo, vy tam ostaňte ležať! Slečna bude celý čas sedieť pri mne. Nebojte sa o ňu." zahriakol ho doktor.
,,Ja si cítim vlastné telo až veľmi dobre, ale ona si necíti nohy! Kto je na tom horšie?" oboril sa naňho Daniel. Doktor otvoril ústa, že bude argumentovať, ale Daniel ho predbehol: ,,Áno presne tak. Ona. Takže ju ihneď dajte ľahnúť. Ja si posedím. Som snáď nejaká padavka?"

Doktor si vzdychol, ale nakoniec ma vysadil na lehátko. Nechcela som, ale ľahla som si pretože som si necítila nohy, čiže ostať v sede bolo nemožné.

Daniel si sadol a chytil ma za ruku. Pozrela som sa do jeho očí, taktiež ako mojich, plných strachu a obáv.
,,Lu, všetko bude v poriadku." povedal utíšujúco.
,,To hovoríš ty mne?" zasmiala som sa ,,u mňa to prejde, ale ktovie čo sa stalo tebe!"
,,Vážne chceš tvoju poruchu porovnávať so mnou?" nadvihol obočie. Naozaj sa chce teraz hádať?

Otvorila som ústa, že mu niečo odseknem, ale doktor nás oboch zahriakol: ,,Neničte si sily. Obaja." Premeral si nás prísnym pohľadom. S Danielom sme na seba pozreli a začali sa smiať. My nie sme normálny pár, keďže sa obaja vezieme do nemocnice a smejeme sa ako idioti!

---------------------------

Obaja sme si prešli toľkými vyšetreniami, že ja som ich už prestala rátať po štyroch. Teda, ja som ich absolvovala viac ako Daniel. Oveľa.

Cit do nôh sa mi vrátil po hodine, odkedy mi odišli. Teraz som už sedela pri Danielovi. On bol na nemocničnom lôžku a ja som tam už bola iba ako návšteva.

,,Takže? Vysvetlenie." povedal Daniel.
,,Fajn, ale neprerušuj ma, jasné?" nadvihla som obočie. Urobil gesto, že bude ticho, tak som začala rozprávať.
,,Tá nehoda sa mi nestala len tak pre nič za nič. Vtedy som šoférovala do nemocnice, aby som prediskutovala moju operáciu pomocou ktorej som sa mala zbaviť neurodegeneratívnej poruchy. Ale práve vtedy zasiahla. Nohy som si prestala cítiť a narazila som dosť nepekne... Keď som sa zobudila, tak som si nič nepamätala. Nikto mi o mojej poruche nepovedal nič, no žiadne známky sa ani neprejavovali. Lenže odkedy som si vďaka tebe na všetko spomenula, tak som si spomenula aj na poruchu. A odvtedy sa mi prejavujú príznaky znovu. Netuším ako je to možné. Doktori tiež nevedia ten jav vysvetliť."

Daniel bol celý čas ticho a pokojne počúval. Celý čas, čo som rozprávala, mi držal ruky. Keď som skončila, tak sa opýtal: ,,Je možné ťa toho zbaviť?"
,,Áno. Moja mama tým trpela taktiež, ale mala operáciu, vďaka ktorej sa tej pliagy zbavila. Teraz len potrebujem krv, alebo čo to, od nej aby ma toho tiež zbavili." usmiala som sa.
,,Musia ťa toho zbaviť!" povedal.

,,No dobre, o mne by stačilo. Máš už svoje výsledky?" naklonila som hlavu nabok.
,,Ešte nie, ale doktori povedali že mi ich ochvíľu donesú. Dúfam." povedal. Stisla som mu ruku na znak, že tu s ním počkám.

Nachvíľu sme sa navzájom zapozerali do očí. Jemne som oprela hlavu o jeho rameno a ozvala som sa: ,,Daniel, odpúšťam ti." Na tvári sa mu vystriedalo tak veľa emócií za jeden okamih, že som ich poriadne nestihla vnímať. Išlo to od šoku až k radosti.

,,Nevedela som ti odpustiť, pretože som sa bála že ťa znovu stratím... Ale teraz keď som ťa mohla stratiť, tak som si uvedomila že musíš mať odpustené, inak by som to asi neprežila." pokračovala som.
,,Ďakujem." zašepkal.
,,Nie, to ja tebe ďakujem. Ďakujem ti za to, že si mi vrátil pamäť a že si to so mnou vydržal aj keď som bola mrcha." usmiala som sa.

Nemohol sa veľmi hýbať, tak mi pokynul nech sa k nemu priblížim. Hneď ako som bola tesne pri ňom, tak ma zdravou rukou chytil, pritiahol si ma a pobozkal. V tomto geste toho bolo vypovedaného mnoho.